Na hlbine svetlo jemne mi svietilo
a čarovné úsmevy mi na srdce hrali,
no na dne studenom kde svetlo nevidí
city sa ukryli sťa by sa báli.
A hlava plná zbesilých nápadov
už týždne sucho bdie,
len jemu patria myšlienky búrlivé
to ona dobre vie.
A na okno už pokoj ťuká
už volá, mám k nemu prísť,
no ona len snom zahalená
hovorí prepáč, musím už ísť.
Neustále pohľady
čo hlavou sa jej hmýria,
mútia jej hlavu zblúdenú
a bledé líca pýria.
No na dne šťastie chvíľu trvá
a zlo sa vdzuchom nesie,
myseľ zranená, láskou spálená
do večného sna ich vezie.
Na hlbine ticho duši vládlo
a srdce drieme zásluhou,
na dne však srdce zmätené
je zahalené čiernou tmou.
Večný sen čo chvíľou sa zdal
sa na smrť rýchlo zmení,
keď láska z oboch nežných tiel
zostane vyrytá v kmeni.
YOU ARE READING
Pád ružových oblakov
PoetryZhodila som ružové okuliare, ktoré ako ťažké oblaky dopadli na zem a rozniesli každý rôzny pocit, ktorý dokážeme cítiť, kvapkami dažďa či slzami po mojom tele. Rozliali sa, vsiakli sa do môjho tela, do prázdnej duše, ktorá dovtedy poznala len jedin...
