Little girl

17. Facka

„Prepáčte, máte pozvánku?" spýtal sa nás muž stojaci pri veľkých dverách. To nás musí zdržiavať? Už teraz sme meškali. „Veď je to len detské vystúpenie." snažil sa to odľahčiť Jace. „Prepáčte, ale všetkým rodičom prišla pozvánka." obhajoval sa ten chlap. Cez neho sa nedostaneme. „Lenže ja ju tu nemám. Zabudol som ju doma." vysvetlil Jace. Vtedy mi došlo, že tá obálka, ktorú mi dala pred pár dňami Prim, ostala u mňa doma na stole. „Tak potom vás nemôžem pustiť. Je mi to ľúto, ale také sú pravidlá." ľahostajne mykol plecami ten chlap. V tej chvíli mi bolo jedno, že má asi tak dva metre a dvesto kíl. Chcela som ho len poriadne udrieť, aby si zapamätal, že takto sa nemá správať. Pripadala som si ako matka levica, ktorá bráni svoje dieťa. V tom ma niečo napadlo. „Ty si pozvánku vážne nezobral? Ja sa z teba raz zbláznim. Mal si urobiť len jednu vec. Dočerta, ja ťa nenávidím. Ako mám teraz vidieť svoje malé dievčatko tancovať? Vieš aká bude sklamaná? Veď dnes má svoj veľký deň." začala som kričať na Jacea a päsťami som ho udierala do hrude. On najprv nechápal, no po chvíľke začal spolupracovať. „Nejač, robíš cirkus. Myslíš, že ja som ju nechcel vidieť? No tak, zlato, je to predsa aj moje dieťa." vyšlo z neho a chytil mi ruky. Ja som sa mu vytrhla. „Chcela som to mať na kamere. Mal to byť životný krok. Keď ja som sa nemohla stať profesionálnou baletkou, len kvôli tebe, jej sa to malo podariť. Akoby nestačilo, že si ma nabúchal na vrchole mojej kariéry, ešte to znič aj jej." hystericky som kričala a snažila sa, aby to vyzeralo, že plačem. „Na tehotenstvo treba dvoch." odvetil mi. Vtedy som mu vylepila facku. To na strážnika akoby zabralo. „Fajn, fajn. Poďte dnu. Ale nikomu ani slovo." rýchlo nám otvoril dvere. Asi od nás už chcel mať pokoj. „To si mi musela vylepiť?" šepol Jace do tmy, keď sme sa ocitli v publiku. „Prepáč, spanikárila som." ospravedlňujúco som sa usmiala. „Nabudúce vymyslím plán ja. A neboj. Nikto v ňom nedostane facku." zasyčal. „Veď už som sa ti ospravedlnila. A si tu, či nie?" nechápala som, čo má za problém. „Toto je už druhýkrát, čo som kvôli tebe dostal po hube." šepol. Zrejme si myslel, že som to nepočula, no bol na omyle. Neskôr sa ho spýtam, ako to myslel. „Poď, tam je Bea." potiahla som ho akoby nič. Keď sme sa ku nim konečne predrali, všimli sme si, že majú vedľa seba len jedno voľné miesto. Pozdravili sme ich Jace si bez váhania sadol. No super! Vtedy si ma stiahol na seba. Sedela som mu na kolenách a nechápala som, prečo to urobil. Spýtavo som sa mu pozrela do tváre. „Chcela si snáď stáť?" spýtal sa. Záporne som pokrútila hlavou a pomechrila som sa. „Len sa toľko nemykaj, lebo to dopadne zle." šepol mi do ucha. V sekunde som zamrzla a cítila som, ako mi ide červeň do líc. „Si zlatá, keď sa červenáš." uchechtol sa. Ten má oči naozaj všade. No zdá sa mi to, alebo so mnou flirtuje? Ja už mu fakt nerozumiem. A podľa Beainho pohľadu súdim, že nie som jediná.

„Neverím, že sme to stihli." povedala som, keď to skončilo a my sme sa vybrali von počkať Prim. „Ani ja." zasmial sa Jace. „Ako to, že si vôbec tu?" spýtala sa Bea. „To dievča je neuveriteľné." kývol hlavou smerom ku mne. „Dík, snažím sa." usmiala som sa.