Vráťme sa späť tam, kde to začalo. Z cudzincov sa stali najlepší priatelia. Kedysi bolo všetko tak iné, ale teraz to dáva zmysel. Áno, viem, že sme ďaleko, ale toto je iba začiatok. Začiatok niečoho nového.
„Ja sa neviem dočkať." pobehovala okolo mňa Sabrina, keď som si dorábala linky. „A ja neverím, že s tebou idem žúrovať v stredu. Veď je stred týždňa." ešte špirála a červený rúž. „Tak dlho si so mnou nebola večer vonku. A dneska ti už niekoho nájdeme. Inak idú aj Miranda s Wendy." pristúpila ku mne a vyčesala mi vlasy do konského chvosta. Naposledy som sa na seba pozrela do zrkadla. V podstate som so sebou bola spokojná.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Poďme skôr, než si to rozmyslím." ani som poriadne nedopovedala, už na naše dvere niekto klopal. „Čo zas?" vyštekla Sabrina na dotyčného. „Prepáčte, nechcel som rušiť." ospravedlnil sa Jace a cúval preč. „Nie, počkaj! Nerušíš. Pokojne hovor, čo potrebuješ." zastavila som ho. Viem, že ak by to nebolo dôležité, neprišiel by. „Ide o Prim." vzdychol. „Čo je s ňou?" vystrašila som sa. „Nič. Len sa so mnou nerozpráva. Ako prišla zo školy je nejaká tichá. A najhoršie je, že mám pocit, akoby plakala." snažil sa tváriť, akoby o nič nešlo, ale videla som na ňom, že sa trápi. „Myslel som, že tebe by povedala viac." sklopil pohľad. „Tak ideme." potiahla som ho za ruku. V rýchlosti som ešte pozrela na Sabrinu. „Nechcel som ti skaziť plány." povedal, keď sme kráčali do Priminej izby. „To nerieš. Vôbec sa mi tam nechcelo. Vlastne si ma zachránil." otvorila som dvere a uvidela ju. Sedela no posteli a objímala nejakého plyšáka. „Prim?" oslovila som ju. Zdvihla pohľad, v ktorom mala slzy. „Zober si bundu, niečo ti ukážem." zavelila som jej a pomohla jej vstať. Poslúchla ma. „Hneď sme späť." šepla som Jaceovi. „Ale kam idete?" pochyboval. „Len mi ver." pozrela som na neho a vzala deku, ktorú mali položenú na gauči. Spolu s Prim sme vyšli po požiarnych schodoch až na strechu, kde som rozprestrela tú deku a sadla si. Prim sa schúlila do klbka a hlavu si položila na moje nohy. Jemne som ju hladila po vlasoch a čakala, kým sa rozrozpráva. „Prečo sme tu?" spýtala sa. „Ja neviem. Rada sem chodím, keď ma niečo trápi. Vieš, New York je veľké mesto. Nikdy tu nie si sama. Ale na tejto streche som našla svoje útočisko." vysvetlila som jej. „Keď ti poviem, čo sa stalo, sľubuješ, že to nepovieš bratovi? Nechcem aby sa hneval." poprosila ma. „Platí." prikývla som a ďalej ju hladila po hlave. „V škole si zo mňa robí jeden chlapec srandu. A mne sa veľmi páči. No on mi hovorí, že som čudná. A teraz sa mi smejú skoro všetci. Najmä preto, že nemám rodičov... Teda, ja Jacea ľúbim, ale je skôr ako otec. Rola mamy mu veľmi nejde." takmer šepkala. „Možno si zvláštna. No poviem ti tajomstvo.... Najlepší ľudia sú takí." odvetila som jej. „Ako to môžeš vedieť? Veď ty si dokonalá." posadila sa. „To ani náhodou nie som. A som za to rada. Dokonalosť by bola nudná a krása sa preceňuje. Prim, my všetci sme trochu divný. Len niektorí z nás to lepšie skrývajú. To je všetko. Život je chaos. Všetci robíme chyby. A práve tie nás robia tým, kým sme. A ani môj život nebol vždy ako z rozprávky. Len som sa naučila, že ľudia budú vždy vidieť, to čo chcú. A ty ich nikdy nemôžeš prinútiť, aby ťa mali radi. No môžeš sa postarať o to, aby ťa obdivovali. A hlavne takým ľudom nikdy neukáž, že majú nad tebou moc. Proste nie je dôležité, kto ťa zraní, ale kto ti vyčaruje úsmev na tvári. Presne kvôli takým ľuďom sa oplatí žiť." odvetila som jej. „Minule sa nás pýtali, kým by sme chceli byť. Ja som nevedela odpoveď." zdalo sa mi, že úplne odbočila od témy, ale potom som pochopila, že to spolu súvisí. „Pamätáš, ako som ti hovorila o Alici?" položila som jej otázku. Mlčky prikývla. „Malé dievča, ktoré muselo spadnúť do zajačej nory, aby našlo samú seba. Ani ja neviem, čím chcem byť a to som takmer dospelá. No viem, že sa nikdy nechcem otáčať späť, pretože ak by som niečo zmenila, už by som to nebola ja. Len si zapamätaj jednu vec. Nikdy neľutuj svoje rozhodnutia, pretože tie ťa robia jedinečnou." usmiala som sa na ňu. „A ešte mi povedali, že žijem v oblakoch." dodala. „Predstavivosť je jediná vec, ktorú máme, aby sme dokázali prežiť realitu... Neboj, všetko bude dobré. Vždy je to dobré." dokončila som. Jej reakcia ma prekvapila. „Možno predsa len mám mamu." hodila sa mi okolo pása. Nič som na to nepovedala. Len som potlačila slzy. neviem, prečo sa mi chcelo plakať. Možno kvôli tomu, že ja s tou mojou veľmi nie som. „Sľubuješ, že vždy budeš so mnou?" spýtala sa. „Sľubujem. A ty mi sľúb, že keby čokoľvek, prídeš za mnou." odvetila som. A myslela som to smrteľne vážne. „Sľubujem. Inak vieš, že tento víkend robí jedna moja kamarátka z baletu prespávačku? Myslíš, že by mi Jace dovolil tam ísť?" zmenila tému. „To nezistíš, ak sa ho nespýtaš." vstala som. Spolu sme sa vrátili do bytu. Jace tam bez slova sedel na gauči a pozeral do blba. „Braček?" začala Prim. „Mohla by som ísť cez víkend ku Stelle? Budú tam všetky dievčatá." hodila sa ku nemu na gauč. „Samozrejme. To kvôli tomu si bola taká smutná?" objal ju. „To nechaj tak. Babské záležitosti." odpovedala som mu, keďže Prim sa do toho veľmi nechcelo. „Tak umyť zuby, osprchovať a spať. Už dávno si mala byť v posteli. Je desať hodín." zavelil. „A prídeš mi prečítať rozprávku?" pozrela na neho. „Ako vždy." prikývol. „Tak čo sa stalo?" pozrel na mňa hneď, ako odišla. „Jace, nehnevaj sa na mňa, ale sľúbila som jej, že ti to nepoviem. A ja svoje sľuby držím." kráčala som ku dverám. „A cez víkend by si si mohol vziať voľno. Prerobíme tú izbu." navrhla som. „Dobre. Keď v piatok odíde, pustíme sa do toho." súhlasil. „A ďakujem. Opäť." zastavil ma. „Už mi toľko neďakuj. Začína mi to liezť na nervy." zasmiala som sa. „Fajn. No ako tak nad tým premýšľam, môj život by bol bez teba tragédia." priznal. „To by teda bol." vyplazila som mu jazyk a rozhodla sa, že pôjdem do postele. Osprchovala som sa a ľahla si. Dokonca som dovolila Queen, aby sa schúlila pri mne.
