Little girl

2. Je pekná, však?

Keď sme prechádzali cez park, všimla som si malé dievčatko.

„Caleb?" potiahla som ho za ruku. „Áno?" pozrel smerom kam som ukazovala. „Poď." vybrala som sa k nej. Bez slova ma nasledoval. „Ahoj, stratila si sa?" posadil sa sa ku nej na múrik. „Nie. Ušla som." pozrela na mňa veľkými uslzenými očami. Triasla sa. Musela jej byť zima. „Ušla? Kde sú tvoji rodičia?" vyzliekla som si košeľu a prehodila ju cez ňu. „Nemala by som sa rozprávať s cudzími." utrela si slzy. „Ja som Haylee a toto je Caleb." ukázala som na neho. „Mám sedemnásť rokov a veľmi rada kreslím. A ty?" pokračovala som. „Prim. O týždeň budem mať osem." odvetila a pozrela do zeme. „ Vážne? Ja budem mať osemnásť. No vidíš. Teraz už nie sme cudzie." na jej kolene som zbadala krv. „Ukáž." vytiahla som z batoha leukoplast a ošetrila jej to. Aspoň v rámci možností. „Ďakujem." zasvietili jej očká. „Za nič. Vieš, ani moji rodičia neboli dokonalý, ale viem, že by sa o mňa báli, keby som utiekla. Som si istá, že sa na teba nebudú hnevať, keď sa vrátiš. A teraz mi už povieš, čo sa stalo?" skúsila som to znova. „Nemám rodičov. Vychovávali ma starkovci a teraz som s mojím bratom. On si našiel priateľku a tá bola na mňa veľmi zlá. Kričala a dokonca ma udrela." hodila sa mi do náručia. „Prim, určite by ti neublížila len tak bezdôvodne." objala som ju. „Ja som len nechcela polievočku. Ale keď ja nemám rada paradajky." nadvihla hlavu. „Ja ťa chápem. No nemôžeš len tak utekať. Tým nič nevyriešiš. Ver mi, viem o tom svoje." pousmiala som sa. „Aj ty si niekedy ušla z domu?" asi ju to prekvapilo. „Samozrejme. Veľakrát. No to neznamená, že je to správne. Teraz, keď som dospela, ľutujem to." snažila som sa s ňou rozprávať ako s dospelou a nie ako s malým dieťaťom. Tým by som to len zhoršila. „Ty máš tetovanie?" zmenila tému a odtiahla sa. Aspoň už neplakala. „Áno. Dala som si ho urobiť, keď som prišla do New Yorku. Mala som vtedy len pätnásť. Vlastne sme si ho dali urobiť spolu s j." prstami som si prešla po ruke.

„Aj ja by som raz chcela tetovanie. Máš aj nejaké iné?" zaujímala sa. „Malého vtáčika. Len toho ešte nikto nevidel. Teda okrem Sabriny a Caleba. Tí boli so mnou, keď som si ho na sedemnástku dávala robiť. Ale uvidíme, možno ti ho raz ukážem." mávla som rukou. „No to by stačilo. Kde bývaš? Odvediem ťa domov." navrhla som. „Brooklyn. 260 Herkimer St." odvetila. „Tak v tom prípade sme susedy." vstala som. „Prim!" ozvalo sa za nami. Otočila som hlavu a pozrela na majiteľa toho hlasu. „Prepáč." vstala a vrhla sa mu do náručia. „Bože. Vieš si predstaviť, ako veľmi som sa bál? Toto mi nesmieš robiť." zodvihol ju na ruky. „Ale keď ja ju nemám rada." smutne odvetila. „Ja viem. Ale čo mám robiť? Ona jediná dnes mala čas. Musel som ísť do práce." milo jej odpovedal. „Musím ísť. Sabrina čaká." šepol mi Caleb a pobozkal ma na líce. „Dobre. Prídem za vami." opäť som sa pozrela na toho chlapca. „A keď ti sľúbim, že už nikdy pre teba nepríde do školy, odpustíš mi?" zložil ju na zem. „Možno." prižmúrila oči. „A keď ťa vezmem do cukrárne, sľúbiš mi, že už nikdy nezdrhneš?" pokračoval vo vyjednávaní. „Platí." vykríkla. „Tak ja pôjdem." ozvala som sa. „Počkaj. Ďakujem. Naozaj. Nerád som niečo dlžný. Čo tak keby si išla s nami? Pozývam." zastavil ma. „Áno. Poď s nami. Prosííím." pribehla ku mne Prim a potiahla ma za ruku. „Rada." prikývla som. „No urobila som to, pretože som chcela. Nie preto, aby si mi bol niečo dlžný. Inak som Haylee." predstavila som sa mu. „Jace." vystrel pred seba ruku. „Neber si to osobne, ale takéto formality nie sú nič pre mňa." pokrútila som hlavou. „Tak to mi trochu odľahlo." oslňujúco sa usmial. „Je pekná, však?" pozrela na neho Prim. Potom chytila za jednu ruku mňa a za druhú jeho. „Veľmi." prikývol. „Nie je ti zima?" všimol si, že na ona má na sebe moju košeľu. „Nie. Som v poriadku." odpovedala som. Nemohla som sa ubrániť úsmevu.