Little girl

16. Otec

„A pokiaľ ide o teba, tiež by si sa mohla začať obliekať slušnejšie. Vyzeráš ako z nejaká spoločníčka." pokarhal ma otec, keď som sa k nemu opäť posadil. Tak toto som od vlastného otca nečakala. Dnes mám nejaký blbý deň. Akoby mi celý svet chcel dať ranu. Však veď v pohode. Pokojne si udrite, kto chcete ja toho veľa znesiem. „Vnímaš ma Haylee?" spýtal sa. „Hej. Bohužiaľ." vykĺzlo mi. „Prosím? To čo chceš týmto povedať? Tak ja sa o teba zaujímam a za odmenu dostanem takýto tón? Tak to nie, mladá dáma." zarazil sa otec. Zrazu sa vo mne nabrala vlna hnevu. Akoby sa vo mne nahromadilo všetko za tie roky. „Jáj, tak ty sa o mňa zaujímaš. A od kedy?" spýtala som sa. Nečakala som však odpoveď. „Vždy. Veď si moja dcéra." odvetil. „Tak zrazu si si spomenul, že máš dcéru? Otec, čo za divadielko to dnes večer hráš? Veď pred mesiacom aj niečo som mala narodeniny. Ty si si na ne spomenul až včera. A viem dobre o čo ti ide. Keď som minule volala s mamou, všetko mi povedala. Je mi jasné, že sa rozvádzate. A poviem ti len jedno. Drahým jedlom, či peniazmi si ma nekúpiš. Nech je totižto mama akákoľvek, odkedy som v New Yorku, stále mi volá. Zisťuje ako sa mám a podobne. A ty? Toto je prvýkrát čo si sa sám dobrovoľne ozval. Dokonca aj teraz hovoríš stále len o sebe. A ešte niečo. Ty ľuďmi, čo tu pracujú pohŕdaš, ja medzi nich patrím. Tu je to iné ako tam. Aby si vedel, vypomáham v útulku. A nehovor mi, že to sa na dámu na úrovni nehodí. Tých rečí mám fakt po krk." vychrstla som na neho. „Haylee, ja som nevedel, že to takto cítiš." povedal po chvíli ticha. „Samozrejme, že nie. Ako by si aj mohol, keď som ťa nikdy skutočne nezaujímala? Vždy ti išlo len o reči ostatných." obvinila som ho. „Haylee." hlesol. „Mám ťa rád. Nechcel som, aby si si myslela opak." povedal len. „Tak mi to dokáž." vyzvala som ho. „Ako?" nechápal. „Povedal si mi, že táto reštaurácia patrí tvojmu známemu, ktorý ti niečo dlhuje." začala som. „Aaaaa?" nechápal. „Toho čašníka veľmi dobre poznám. Povedzme, že viem, aký má život. Jeho malá sestra má dnes vystúpenie a on je jediný koho má. No nemôže ju ísť podporiť, pretože musí pracovať..." nedokončila som. Nemusela som. Otec to pochopil. „Bežte. Ja to vybavím." vstal. „Ďakujem." tiež som vstala a dala som mu pusu na líce. Ani neviem, prečo som to urobila. Potom som sa rozbehla sa Jaceom. Vbehla som do kuchyne, aj keď som si nebola istá, či ho tam nájdem. Už som chcela odísť, keď som ho zbadala. „Jace!" skríkla som a išla ku nemu. Vtedy sa mi podlomila noha a padala som na zem. No on ma zachytil. „Vďaka." vydýchla som. Pripadala som si ako v nejako hlúpom americkom filme. „Čo tu robíš?" spýtal sa, keď ma postavil. „Hľadala som ťa." vysvetlila som. „Tak už si ma našla." jemne prikývol. „Našťastie. teraz si zober svoje veci a poď!" rozkázala som mu. „Čože? Nemôžem veď som v práci." pokrútil hlavou. „O to som sa postarala. Teda otec sa o to postaral. Všetko ti to poviem po ceste, len už poď, lebo to nestihneme." nervózne som pozrela na veľké hodiny, čo viseli v rohu miestnosti. Máme ešte päť minút. „Dobre." súhlasil a potiahol ma za ruku. „Počkaj tu." zastavil pred dverami. Nemám rada, keď mi niekto prikazuje, čo mám robiť, ale teraz nemáme čas na hádky. Ani nie o dve minúty vyšiel von. Bol prezlečený. Nemal na sebe oblek, v ktorom obsluhoval. Namiesto toho mal na sebe čierne rifle, typické biele tričko a čiernu koženú bundu. Nosí on vôbec niečo iné? „Poď." opäť ma potiahol za ruku a spolu sme vyšli von. Zastavili sme si prvý taxík, ktorý išiel okolo a nechali sa unášať ulicami New Yorku.