Little girl

14. Schody

Tak tomuto sa hovorí náhoda. Práve keď sme sa s Prim vracali domov, na schodoch stáli Bea, Niko a Jace. „Ahojte!" prinútila som sa do úsmevu. „Ahojte." Bea ma hneď objala. „Čaute." Niko zodvihol Prim na ruky a zatočil si sa s ňou.. „A-ahoj." zakoktal sa Jace. Díval sa len na mňa. Prim si takmer vôbec nevšimol. Tá to neriešila a ťahala Nika s Beou dovnútra bytu. „Poďte, ukážem vám moju novú izbu. Bol to Hayleein nápad." pochválila ma Prim. Takže oni dvaja tu neboli viac ako dva mesiace? Ako často sa vlastne navštevujú? „Daj mi chvíľku, drobec. Hneď prídem za vami." poprosila ju Bea. Prim teda ťahala len Nika, ktorý vôbec neprotestoval. „Tak hovor! Čo nové?" spýtala sa ma Bea. Na chodbe sme už stáli len mi dve a Jace, ktorý si ma dookola premeriaval. „V podstate nič." odvetila som. Celá táto situácia mi prišla trápna. „Počuj, čo keby si išla s nami dovnútra? Máme v pláne osláviť zásnuby." vystrela predo mňa ruku. „Wau." vyšlo zo mňa len. Tak týmto ma prekvapila. za tú dobu som toho o nej dosť zistila, ale že by sa išla vydávať v dvadsiatich, to som naozaj nečakala. „Bea, nechaj to tak. Haylee má už určite iné plány. A vieš predsa, že je trestné piť alkohol v sedemnástich." ozval sa Jace. Tón jeho hlasu bol až príliš chladný. Zrazu som pocítila potrebu mu nejak ublížiť. „Vtipné, že predtým ti nevadilo, keď som pila." uchechtla som sa. „No a len tak pre ujasnenie. Po prvé, hej niečo už mám. Idem na večeru s priateľom. A po druhé, mám osemnásť, zlatko." už viac sarkastická som ani byť nemohla a pre dodanie efektu som na neho žmurkla. Len sa mi to zdalo, alebo naozaj keď som hovorila o tej večeri, akoby ním cuklo? Asi začínam byť paranoidná. „Čo sa medzi vami stalo?" nechápala Bea. „Vyspali sme sa spolu a teraz je to divné." mykla som plecami. Snažila som sa tváriť neutrálne, no vnútri sa mi chcelo kričať. Prečo to so mnou robí jeho blízkosť aj po tak dlhom čase? „Č-čože?" tentokrát sa zakoktala Bea. Jej zaskočený výraz bol komický. „To nech ti vysvetlí tuto Pán dokonalý. Ja už musím ísť." neodpustila som si. „Pán dokonalý? To hovorí Slečna nezávislá?" vrátil mi. „Mhm." pritakala som. „A nemrač sa tak, budeš mať vrásky." dodala som. V tom momente mu zazvonil mobil. Keď ho vytiahol z vrecka a prečítal si správu, z pier mu zmizol ironický úsmev. „Stalo sa niečo? Tváriš sa, akoby si práve stratil svoju životnú lásku." pichla som doňho ešte. „Vtipné. A aby si vedela, mojou životnou láskou som jedine ja sám." odvetil a odložil mobil. „Tak to potom musí byť veľmi nudný vzťah. Ale zas na druhú stranu sa nemusíš báť odmietnutia." druhou vetou som narážala na nás dvoch. „Nie tak úplne. Občas sa sám so sebou rozídem, aby to bola väčšia zábava. Aspoň je to tak napínavejšie." opäť sa usmial tým svojim typickým pohŕdavým úškrnom. „Jasné. To úplne chápem." pretočila som oči a konečne sa zavrela vo svojom byte. Zosunula som sa popri dverách dole a zavrela oči. Čo sa to tam práve stalo?