Little girl

5. Rozhovor

 Sedela som tam dosť dlhú dobu. Keď konečne vyšiel, vyzeral skľúčene a unavene. „Nedáš si pivo? Ponúkol by som ti aj víno, ale to asi nemám." navrhol. „Víno? Prosím ťa. Veď to je len pre snobov." odfrkla som si. „Pivo znie fajn. Zbožňujem ho." súhlasila som. Počkala som, kým sa vrátil s dvomi plechovkami a sadol si ku mne na gauč. „Tak aký darček si myslela?" spýtal sa. „To počká. Nechceš hovoriť o tom, čo sa práve stalo?" pokrútila som hlavou. „Nezvyknem hovoriť o svojich pocitoch." mykol plecami. „A ja sa nezvyknem s ľuďmi rozprávať, keď sú myšlienkami inde a vyzerajú, akoby sa im uleteli včely." vrátila som mu to. „Dobre. Poviem ti to, ale ak mi sľúbiš, že aj ty mi povieš, prečo si sem prišla. A netvrď, že len tak. Pri večery si rozmýšľala nad niečím iným. Asi to bude znieť divne, ale vidím, keď mi klameš." navrhol. „Platí." priala som dohodu. Veď nejde o nič vážne. „Vieš, ako si mi dnes hovorila, že som dobrý brat, asi nie som. Toľkokrát mi hovorila, že je na ňu zlá, ale ja som jej neveril. Myslel som si, že len preháňa. Sonia hovorila, že si tak chce získať moju pozornosť. A že len žiarli. Došľaka! Ja som kus idiota." zaklial. „Jace, to nie si. Nemohol si to vedieť. Ktokoľvek by tej Barbie uveril. Teda pokiaľ si chalan. Tu nejde o to, či si dobrý alebo zlý brat. Proste si naletel. To sa môže stať hocikomu. A Prim sa na teba nehnevá. Má ťa rada. Tak si to u nej nepokaz tým, že sa budeš zbytočne trápiť. Je to za vami, tak to nechaj plávať. Nikdy sa neotáčaj do minulosti. Pretože ak by si sa vtedy rozhodol inak, mohlo by to byť iné aj teraz. Možno by sme tu nesedeli, pretože Prim by vtedy neutiekla. A pokiaľ ide o ten darček, čo tak prerábka jej izby?" poslednou vetou som sa pokúsila zmeniť tému. „Prerábka? To ťa ako napadlo?" odpil si z piva. „Mali sme takú tému. Vraj jej izba je príliš chlapčenská. Vraj by tam chcela viac ružovej. A podľa mňa mala pravdu. No a spomínala, že má rada balet. Tak by sme jej to tam mohli premaľovať na nejakú svetlomodrú, nech to nie je celé ružové. Jednu stenu celú prekryť zrkadlom a tyčou na balet. Všimla som si, že tam má plávaciu podlahu, takže to je v poriadku. No a možno by som tam dala biely nábytok. A ak by si dovolil, tak aj nejaké obrazy s baletkami a tak. Tie by ťa nestáli nič, keďže by som ich sama nakreslila." pozrela som na neho s nádejou. „Ja žasnem. Peniaze by som na to mal. Niečo sme zdedili po rodičoch a toto je šanca to minúť. Ale prečo to pre nás všetko robíš?" nechápal. „Pretože Prim." prosto som odpovedala. Nič viac som dodať nemusela. Pochopil. „A teraz si na rade ty." pokynul mi. „S čím?" hrala som nechápavú. „Pekný pokus. Odviesť pozornosť. Len škoda, že to nevyšlo." žmurkol na mňa. „Bola som vonku s jedným chlapom. A bolo to fajn, len... proste som mala pocit, akoby skúšal tie isté baliace techniky ako vo filmoch. Chápeš? Ja nie som na romantické príbehy, šťastné konce ani na sladké rečičky. A keď niekto hovorí vtipy, ktoré ani sám nechápe... To nie je nič pre mňa. Chcem zlého chlapca, ktorý bude dobrý. Dáva to zmysel?" oprela som sa o opierku a povzdychla som si. „Ani veľmi nie. Ale ja ti rozumiem... asi. No to ťa tak vzalo? Jedno nevydarené rande?" opýtal sa. „To ani tak nie. Najhoršie je, že to bola moja prvá pusa. Taká ozajstná." ako som na to spomínala, pripadala som si smutne. „Počkaj.. tvoja prvá pusa? To nie je možné. Veď vyzeráš... ehm... A čo ten tvoj frajer?" zasekával sa. „Frajer?" to čo hovoril, mi vôbec nedávalo zmysel. Žeby som o niečom nevedela? „No veď ten, s ktorým si bola, keď sa Prim stratila." objasnil mi. „Aha. Ty myslíš Caleba. Ježiši to nie. On je len kamarát." snažila som sa tváriť vážne, no mykalo mi kútikmi úst. „Veď som videl, ako sa na teba pozeral." jemne sa zamračil. Ešte aj keď sa mračil, vyzeral dobre. Len ten piercing v nose ma neskutočne irituje. „Tak to by ma celkom zaujímalo, čo si videl." už som sa rozosmiala. „Čo ti je vtipné? Ja to myslím vážne." ten jeho výraz ma donútil smiať sa ešte viac. „Jace, Caleb je gay." povedala som pomedzi smiech. Chrbtom ruky som si utierala slzy. „Ou." vyšlo z neho len. „Nesmej sa na mne." zahriakol ma, no to nijako nepomohlo. „Hej, tak ty takto?" už aj jemu mykalo kútikmi úst. Zrazu si ma prevalil pod seba a obkročmo si na mňa sadol. Nohami sa pridržiaval, aby ma úplne neprivalil a ruky mal úplne zamestnané šteklením. „Teraz mi povedz, kto je najkrajšia osoba na planéte?" spýtal sa, no neprestával. „Ja." rázne som povedala. „Asi som zle počul." jeho šteklenie ešte zosilnelo. „Povedala som, že ja." koktala som. „Si si istá, že nezmeníš svoj názor?" na chvíľu sa zastavil. „Som." pripravovala som sa na jeho ďalší útok. „Tak v tom prípade sa nebudem hádať." zrazu vstal a opäť sa posadil na svoje pôvodné miesto. Keďže som ležala, moje nohy vyložil na svoje. „Inak celkom by ma zaujímalo, aká to bola pusa." vrátil sa k téme. „Taká slizká aj s jazykom alebo len detská pár sekundovka?" provokoval. „To sa ťažko hovorí." posadila som sa, no nohy som si na ňom nechala vyložené. „Tak mi to ukáž." šepol. Pomaly som sa k nemu priblížila, a keď nás od seba delilo len pár milimetrov, naklonila som sa k jeho uchu. „Snívaj." šepla som, odtiahla sa a brnkla som mu po nose. „A ak chceš byť najkrajšia osoba na planéte, mal by si na sebe niečo zmeniť." mykla som plecami. „A vieš aj čo?" nadvihol jedno obočie. teraz som fakt mala chuť ho pobozkať. „Len ten piercing." odvetila som jednoducho. „Inač by som nemenila vôbec nič." dokončila som. Na moje prekvapenie, si ho jedným pohybom ruky vybral. Vstal a vyhodil ho do koša. „Teraz som už dokonalý?" vrátil sa ku mne. „Si snáď Peeta Mellark?" nedalo mi. „Nie." tváril sa zmätene. Očividne nechápal. „Augustus Waters?" pokračovala som. „Nie." „Tobias Eaton?" „Nie." „Si z nejakej knihy?" „Čo? Jasné, že nie." „Tak potom nie si dokonalý." zákerne som sa usmiala a vstala som z gauča. „Inak to strnisko ti dodáva taký drsný look, ale nepreháňaj to." s týmito slovami som za sebou zavrela dvere. „Počkaj." vybehol za mnou na chodbu. „Áno?" zvrtla som sa na opätku. „Ja len, že by si mi mohla dať svoje číslo. S tou prerábkou budem potrebovať pomoc." keď dohovoril, vošla som do môjho bytu a na papierik napísala svoje číslo. „Kedy budeš mať čas?" spýtal sa ešte. „Kedykoľvek." podala som mu ho a zavrela za sebou dvere. Zvedavosť mi nedala, tak som sa pozrela cez kukátko. Stál tam ako obarený. Potom potriasol hlavou a vošiel do svojho bytu.