Tenká hranica √

34

,,Ale áno, chceš," poviem odhodlane, nie je tu žiaden priestor pre urážlivosť alebo miesto pre potrebu čítať sa dotknutá. Pretože aj napriek tomu, že svoje slová myslí úprimne a ja tomu verím, stále je to zdravý, mladý muž, ktorí bez ohľadu na to, čo si myslí, bude cítiť vzrušenie.

,,Stavím sa, že to chceš teraz viac ako čokoľvek iné," ozvem sa jemne a slabo, dávajúc mu tým vedieť, že áno, rozhodne rozumiem, že ma nechce vidieť nahú a akceptujem to, beriem, ale zároveň viem, že ak ma uvidí nahú, bude prirodzené, ak ho to vruší a tiež tomu budem dostatočne chápať, pretože je to prirodzené.

Leonid iba mlčal a očami začal behať po mojom tele. Pomaly, skoro až levino akoby naozaj rozumel tomu, akým spôsobom som podávala svoj hlas, takže bol pokojný a začínal sa uvoľňovať ako malé zviera, ktoré si uvedomilo, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo.

,,Čo sa stane, ak poviem, že máš pravdu ?"

Usmejem sa, tiež jemne, dávajúc mu vedieť, že si uvedomujem, ako sa jeho telo uvoľňuje, prijíma to, čo prijímam ja, pretože aj jeho hlas pôsobí ako zveria, ktoré si síce uvedomuje, že nehrozí nebezpečnosto, ale chce byť naozaj mimo neho, takže pôsobí nežne, s veľkými očami a možno trochu špinavé.

,,Ak potvrdíš moje slová, vyzlečiem sa."

Pretože prirodzene, tak ako je on zdravý, mladý muž, ja som mladé, zdravé dievča, takže iste, táto - svojim zvláštnym spôsobom intímna chvíľa - má na mňa dopad, rovnako ako aj telo. Pretože síce je ako ako malého, špinavé zvieratko, jeho telo je ako lev, ktorý uchmatne svoju korisť a vzrušuje ma presne takýto. Slabý vnútra, myslí si, že obrátim prirodzenú reakciu voči nemu, ale silný zvonka, čo dokazuje, aké tvrdé bude sa s ním zahrávať.

,,Máš pravdu. Chcem ťa vidieť nahú. Chcem to viac ako čokoľvek iné v tejto chvíli."

Chvíľu iba hľadím na jeho pootvorené pery, z ktorých vychádza ťažký dych, cítim tie vibrácie, ktoré nie sú len v atmosfére, ktorá sa vytvorila, ale aj tie, ktoré vychádzajú z neho, takže to cítim na svojom stále aj vo svojom vnútri. Nakoniec si ako dôkaz cez hlavu prevliečiem sveter.

A on po celý čas nasledoval moje pochyby, ale oči, ktoré mu dávajú porozumie a dôkaz, že to, čo cíti on, nie je v tom sám, som na to rovnako.

Zrazu som necítila teplo z krbu, ale teplo z jeho pohľadu. A jeho teplo sa mi páčilo oveľa viac ako to, ktoré vychádzalo spoza mňa.

Nepozeral sa mňa ako na obraz v galérii alebo na niečo okluzujúce, čo človek túži privlastniť. A to je v poriadku. V takejto chvíli si ani neželám, aby ma videl ako objekt, čo vlastní iba telo. Ak mám byť obraz, ktorý visí v galérii, potom nech som oblečená, nie v spodnom prádle, s nohami mierne roztiahnutými.

,,Čo ďalej ?" spýtal sa mäkšie ako zašepkal. Mäkšie, pretože ako nežný tón, ktorý človek požíva na malé dieťa alebo malé zvieratá. Jemne sa usmejem, dávajúc mu vedieť, že vnímam ako berie ohľad na to, že môžem byť nervózna, takže jeho tón ma mal uvoľniť. Takže môj úsmev zároveň mal dať vedieť, že takto vôbec nie je, necítim nervozity ani nič tomu podobné. A nakloním sa k nemu ako výzvu, ktorú ma prijať.

Perami mu slabo prejdem po tých jeho, ktoré vyzerajú pevne, ale akonáhle sa ich človek dotkne, sú ako jemná látka, ktorú chcete pocítiť na svojom tele. Avšak a skôr, ako si ma k sebe stihol stiahnúť, odtiahnem sa, a prejdem mu palcom po spodnej pere. Nie preto, aby som to, čo som po sebe zanechala zotrela, ale preto, aby vedel, že som to urobila práve ja, akési zotrvanie, ktoré ma pocítiť. Dotknem sa tých pier tak jemne až z neho unikne zvuk, ktorý pripomína úľavu z nežnosti, ktorú človek ponúka.

,,Trpezlivosť vraj ruže prináša, ale obávam sa, že v tomto prípade chcem oveľa skôr tvoj tŕň medzi nohami, aby som ti zohrala ružu, ktorá je zase medzi tými mojími."

Leonid sa jemne zasmial a ja postavím. Odplnem si poprsenku, všimnem si jeho drobný úsmev, ktorý moje telo zahrial ešte viac a zrazu alkohol cítim v sebe silnejšie ako predtým.

Avšak skôr ako ich stihnem dať nohavičky aspoň pod zadok, Leonid vyskočil na nohy a položil mi ruky na zadok.

,,Cíť, ako pre teba stojí," zašepkal a natlačil si ma na svoj rozkrok. Od toho náhleho gesta a od tvrdosti, ktorú som spôsobila, vykríknem. Nie len pretože ma to v skutočnosti vružilo do bodu, že som vykríkla, ale aj preto, pretože je tak tvrdý a veľký až to vlastne zabolelo.

,,Chce ísť von, fúria. A chce ťa cítiť. Chce cítiť teplo, vlkosť a chce v tebe kĺzať a počúvať tie zvuky, ktoré budeme cestou dnu a von robiť."

Pri tých slovách zatvorilím oči, na krátky moment akoby som ten zvuk naozaj vo svojich ušiach počula.

,,Pusť ma dnu, zlato," zašepkal mi do jemným spôsobom ucha. Takým spôsobom ako sme boli viac ako len dvaja ľudia v chate, v ktorej pijú, hrajú hlúpe hry a vravia si pravdu, ktorá uráža.

A skôr ako stihnem prikývnuť, dávajúc mu vedieť, že to chcem, prilepil si mi jemne na ústa, ale tvrdo a priam až agresívne, zaútočil zvnútra. Ďalší protiklad jeho, z ktorého som vydala zvláštny zvuk, ktorý akurát tak udusil až nenásytne.

Zdrapil ma prudko za vlasy, ale potom ich držal akoby ich nechcel ublížiť. Tak slabo akoby ich vlastne ani nedržal otrel svoj rozkrok o ten môj ako tŕň, ktorý hľadá ružu, na sekundu mi napadá, že som ako úbohý romantik, ktorý nemôže písať román z historického prostredia.

Na jeho akcie mu len odpoviem iba zamrančím a pohybmi ho začnem napodobňovať. Idem na pred, obtieram sa a obaja vydávame zvuky .. akoby bolo veľmi ťažké zniesť ako veľmi dobré je to cítiť až z toho krčime čela, ktoré sa o seba opierajú.

,,Musím ísť dnu skôr, ako mi exploduje vták a hlava."