Tenká hranica √

16

,,Nasadaj, Ally," ozval sa počas toho, ako išlo auto zarovno mnou, ale povedzme, že som to vedela.

Hodnú chvíľu trvalo, kým opravil auto, ale nakoniec presne podľa mojich očakávaní, prišiel a je tu, pomaly šoférujúc.

Ale vedieť a očakávať neznamená, že zmením prístup alebo správanie či si pomyslím, že akonáhle je tu, prišiel po mňa, všetko je zrazu lepšie a moje srdce radostne poskočí. Ani náhodou.

Pretože áno, rozhodne je chyba vo mne, to nie je žiadne klamstvo a pripúšťam si to a neočakávam, že sa mi bude pchať do môjho kostnateho zadku, ale ak na vás zaútočí pes a vedeli ste, že to urobí, nie ste prekvapení, stále to neznamená, že vás rana nebude bolieť, správne ?

Leonid vie ako sa správam a predsa pichá do osieho hniezda, vychádza mi napred a tým ma nevedome povzbudzuje. Lebo to nie je tak, že ma zrazí na zem a je koniec, mám si ísť po svojich, skončil so mnou. Sme v tom dvaja, nie je to teda iba moja chyba.

Len mi tým iba dokazuje, že o niečo ide a čaká to, kým sa chytím. A ak to, čo cítim je pravda, potom iste, nebudem ten pocit ignorovať a uľahčovať mu to. Kým ma vďaka môjmu správaniu nepošle do riti, potom je koniec, pretože tu nie je nič romantické, niečo, čo ho ku mne ťahať, pretože on je v hĺbke duše niekto, kto dokáže byť zlý, niekoho zničiť a podupat, je to obalené v milej tvári a povahe.

Lebo aj dobrá a nežná Bethany si strčí vážne vtáka do úst akoby to bolo zrazu čistenie zubov, pravda ? A aj milá, dobrosrdečná Belly, ochotná pomáhať, dokáže byť nemravná a ochotná praktikovať svoje myšlienky. A ja ? To, čo ukážem alebo poviem, ešte neznamená, že som to ja.

Najväčšia pravda je skrytá v nás, avšak neurčuje s istou, kým sme, pretože máme svoje určité črtove povahy, našu akúsi hlavu podstatu, ale naša ďalšia polovica, možno konečný celok, ktorý tvorí naše úprimne ja, byť sám sebou, je hlboko v nás a výjde na povrch vtedy, kedy má. Či už je tá polovica vyvolaná situáciou, okolnosťami alebo iným človekom, reakciou.

,,Do toho poondiateho auta znova nenasadnem. A vôbec. Už s tebou nikam nepôjdem. Správaš sa ku mne ako totálny idiot. Alebo vieš čo ? Nenasadnem, pokiaľ sa mi neospravedlníš."

Pokrytecké, však ? Samozrejme, to si uvedomujem a áno, to je. Bola som ja tá, ktorá si začala, mám to aj ukončiť. Ale ozvala sa predovšetkým vo mne časť, ktorá so mnou nehrá to, kým som sa rozhodla byť, nezapája sa do mojej hry, ktorá je vytvorená pre mňa.  Tá časť, ktorá naozaj cíti ľútosť, dokážu jej ubližiť a všetko možné, tá sa ozvala, neriadim ju úplne, pretože tie pocity patria jej, ja to len pocítim.

Leonid sa schuti zasmial a spomalil, aby sme boli k sebe tak blízko ako to jeho auto a moja schôdza dovoľuje.

,,Fúria, si ohromná. Správaš sa tak nafúkane až mi je zle. A ešte jedna vec. Ty sa správaš ako totálna krava hádam už od malého zasrana a ja sa ti mám ospravedlniť ? Ally, prosím ťa, nestrápňuj sa ešte viac a dopekla, nasadni. Nerobí mi problém teraz naštartovať a nechať ťa tu. A nezabúdaj, za takých desať minút bude už úplna tma a ty nie si ešte ani v polceste."

Vedela som, že má pravdu. Aj v jednom aj v druhom. Ale pokrútim hlavou, tá polovička si pre seba túži vybojovať vlastnú cestu.

,,Tak sa maj pekne a dúfam, že po ceste z teba niečo ostane. Aspoň sa konečne uvedomíš."

Akonáhle to dopovedal, začalo pršať. Znova sa schuti zasmial a začal pridávať plyn a auto nabralo menšiu rýchlosť.

Občas sa dostaneme do situácie, ktorá ide proti našim slovám, rozhodnutiu a činom. Ak sa moja polovička cíti dotknutá, ak sa k nej niekto správa zle, potom je na mne ju nedusiť a nezničiť ju, ale bojovať s ňou, posilniť. A to som naozaj chcela urobiť, pretože áno, moja druhá polovica je určité zlá. Určite ak by som nebola, moje rozhodne by nebolo podporovať túto stránku, nápad alebo čokoľvek.

Je to ako s mojou sestrou. Ona je mrcha od samého začiatku, je to jedna polovica a druhá je dobrá. Ja som spočiatku bola dobrá a len tá zlá polovica driemala, čakala, kým bude jej čas, aby sa ukázala. A tu je, je zo mňa mrcha a každý si myslí, že je to tak.

Takže znova, niekdy nastanú situácie, v ktorých si chcete naozaj stať za svojím názorom. Moja polička chcela kráčať sama, zachovať si v sebe pocit, že nechce, aby sa k nej ľudia správali zle, naozaj som ju teda chcela podporiť, pretože ak to neurobím, znamená to, že ľudia po mne budú skákať, ale..

,,Prosím !" zakričím. Leonid sa slabo usmial, počujem jeho hlasný smiech z otvoreného okna, možno to bude práve z dôvodu, že som po jeho aute hodila svoju topánku a zastavil.

A ja viem, že som mu v tejto chvíli dala čokoľvek, čo chcel dosiahnuť. A ja si na jednej strane vravím, že to nič, je to v poriadku, možno to, čo chcel dosiahnuť, mi malo pomôcť, ale na druhej strane cítim, že to, že som musela poprosiť a zakričať, sa tentoraz dotklo mojej druhej polovici.

Pretože možno, ak sa cítime nerozhodne, uvažujeme nad jednou situáciou dvoma spôsobmi, možno naozaj to znamená, že máme v sebe dve polovice, ktoré zrazu rozmýšľajú za seba.

Nastúpim do auta a celá sa triasla od zimy.

,,Nemáš tu niečo teplé ?"

,,Aj keby som mal, rozhodne ti to nedám."

Po jeho slovách sa otočím k oknu. Práve som oslabená tým, že som musela niekoho prosiť v čase, v ktorom chcela byť moja časť sama za seba silná.

Leonid v odraze videl ako si zotriem slzy. Pozrel von z oka a potom zase mojím smerom. Tak potichu, aby ma nepočul, potiahnem nosom.

Otvoril dvere od auta a vystúpil si von. Ale skôr ako to urobil, pustil pieseň. Ihneď zaregistrujem a pozriem raz na rádio, raz na Leonida, ktorý začal moknúť a pomaly hýbal bokmi v rytme hudby.

Voľné tričko sa mu prilepilo na telo, rovnako aj rifle a vlasy mal prilepené na čele.

Ale to nebolo to, čo mi vyrážalo dych. Na perách mal malý, ospravedlňujúci úsmev. Avšak, to nebolo stále ono. To, ako sa usmieval vbok, bolo rozkošné a mala som chuť dotknúť sa toho kútika. Až ma svrbeli prsty od toho ako veľmi.

Keď pridám k tomu tie hrozne pohyby a pieseň, cítim sa inak.

Leonid sa hýbal v daždi a predvádzal hrôzne kreácie, ktoré len dávali vedieť, že tancovanie nie je jeho silná stránka.

Cez slzy sa zasmejem a utriem si do rúk nos. Zosilním pieseň a Leonid sa naďalej hýbal až kým nevystupím aj ona a nezačala bežať k nemu.

Chytil ju ma boky a pritilačil k sebe. Pozriem hore naňho.

Týčila sa nad mnou a kvapky z jeho vlasov a tváre stekali rovno na mňa. Pery mal mokré a pootvotené. Díval sa dôvorne, úprimne a intenzívne.

Vravím si, že to síce nie je klamstvo, ale očný klam, niektorí ľudia totiž majú presne tento pohľad, ktorý vyzerá, že vás milujú, príliš taký intenzívny, niečo v ich očiach žiari, sú také prirodzené, ale aj napriek tomu cítim, že ten očný klam sa hrá s mojimi pocitmi a cítim, že je to vďaka mne. Hrá sa s mojimi pocitmi bez toho, aby vedel ako jeho prirodzený pohľad vyzeral a tým mi núti niečo, čo obaja ani nechceme.

Ja bosá, mokrá sa lepila naňho, na mokrého. Pod svojimi prsiami cítim jeho svalnaté telo a na svojich bokoch jeho veľké, horúce dlane.

Hýbal nimi, čím vlastne hýbal aj mnou. Pozerali si do očí, tancovali v daždi, hudba sa striedala.

,,Je to skvelé rande, Leonid. Ďakujem."

Usmial sa na mňa a pohladil moju mokrú tvár. Potom sa odo mňa odtiahol a znova začal príšerne tancovať.

Rozosmejem sa pridám sa k nemu. Úplne nereagujúc na trúbenie áut. Dokonca sa obaja hlasno rozosmiali aj v tedy, keď ich jedno ošpliechalo.