27

4.7K 357 19
                                    

To, čo cítim pri bozku, bolo neskutočné. Rada, to naozaj veľmi áno, by som klamala, pretože naozaj nie je možné to, čo cítim. A vzhľadom k tomu, že by to bolo klamstvo, povedala: no, ušetrili sme si čas, je fajn sa pohnúť ďalej.

Pretože svojim spôsobom.. iste, nemôžem tvrdiť, že je to niečo, čo cítim prvýkrát, pretože ako dieťa, ktoré veľa lásky v živote nedostalo, bolo vždy skvelé byť ocenená druhým človekom, preto sa mi pocit, ktorý mi dávali, páčil natoľko, až bolo vlastne skvelé cítiť akékoľvek pohnutie v mojom žalúdku. Predsa len, zároveň to bol pocit, ktorý je pre iných známy. Bolo dobré cítiť niečo, čo ostatní.

Toto je reálny život, Leonid nie je môj prvý bozk ani pocit, nie je to niečo, čo som si uchovávala pre niekoho, koho mám aspoň veľmi málo rada.

Ale.. nebudem klamať ani sebe sebe, nepoviem, že to rovnaký pocit, aký som prežívala, pretože mi jasné, že tento bozk.. nie je ako tie predošlé. On necíti náklonnosť, ktorú mi túži dať, preto ju ani nemôžem cítiť vo svojom žalúdku ako pocit, ktorý pripomína motýle. Cítim silnejší, oveľa, pocit, ktorý je ťažko udržateľný.

Takže sa od neho odtiahnem, úprimne ten pocit nezvládam. A nie je to tak, že som voči tomu prehrala a vzdávam sa, pretože v prvom rade oceňujem jeho silu.

Ruku zo zátylku presnul na krk, slabo a hlavne jemne ho stisol akoby sa mohlo ľahko zlomiť, a palcom mi pohladil bradu.

Mám chuť ten veľký, teplý a príjemný palec, ktorý mi dáva vedieť, že sa ma dotýka muž, ktorý rozhýbal môj žalúdok iným spôsobom, minimálne odtrhnúť.

Oprel si však čelo o to moje, a akonáhle zatvoril oči, myslím.. okrem toho, že som prestala dýchať.. ho už nemám chuť odtrhnúť.

,,To bolo niečo, fúria," povedal a jemne sa zasmial. Prikývnem, pretože je to, samozrejme, pravda, a dotknem sa jeho hladkej tváre.

,,Nebol si zlý, Leohnid."

Uchechne sa a nosom prešiel po mojom, nie práve jemne, to ma však teší, pretože je to ako horký kontrast oproti tomu, aký je v skutočnosti. Presne taký, ak sa k ľuďom nespráva tak, ako si zaslúžia.

,,Toto je náš prvý bozk."

Odtiahnem sa od neho a zamračím sa.

,,Veď to je náš prvý."

Niečo sa mihne v jeho očiach, usmeje sa zvláštnym spôsobom, ktorý nie je príjemný ani nepríjemný, zlý ani dobrý. A predsa v jeho očiach môžem niečo vidieť.

,,Áno, máš pravdu," potvrdí moje slová.

Chystal ma znova pobozkať, pravdepodobne mi chce zabrániť k tomu, aby som nepremýšľala nad jeho slovami, ale vedľa nás sa ozvalo odkašlanie.

,,Veľmi nerád vás vyrušujem, skutočne, naozaj veľmi nerád, ale slečna, ja som hladný a moje deti tiež."

Chystala som sa od Leonida otrhnúť, ale ruku z brady presunul na moje rameno, aby zabránil akémukoľvek môjmu pohybu.

,,Pane, mám otázku. Ak vám dám viac ako zaplatíte za jedlo, ktoré si plánujete objednať, odídete a necháte nás ?"

Starší pán sa zasmial a pokrútil hlavou.

,,Pozri na moje deti, chlapče. Je ich šesť. Naozaj si myslíš, že ich všetky pochytím a hladné ich napchám do auta a odveziem inde ? Zjedli by mi pol auta, sedačky a potom by sa pojedli medzi sebou."

V prvom rade možno stačilo o pár detí, o takých päť, menej.

Obaja sa zasmejeme, možno nad samotnou situáciou pána, ktorý musí mať pravdepodobne mizerný život a pustí ma.

Pán nadiktoval objednávku.
Síce to trvalo dlho, pozabúdal, čo si jeho deti objednali, rozkrikovali sa medzi sebou, ale nakoniec to pán zvládol. Okrem toho, Leonid mu musel pripomenúť, že na jedno dieťa zabudol, ale musí to byť v poriadku, pretože sa zdá, že aj on je naozaj hladný.

,,Počkám ťa, dobre ?"

Prikývnem, nemyslím si, že na mojom názore aj skutočne záleží.

Sadol si na barovú stoličku a vyzliekol si bundu. Šilt si otočil dozadu a rukou si pretrel tvár. Um, zdá sa, že aj s tebou to pekne zamávalo, čo ? To predtým, čo sme robili. To, čo sme robili predtým ako sme boli prerušení.

,,Keď je zamilovaná, dá sa zniesť," ozvalo sa za jeho chrbtom. Otočil sa a pocítil, ako ako dopadla veľká ruka na jeho rameno.

Oh, pane, myslím, že ste z vašich detí natoľko ohluchnuty až máte dojem, že to, čo vrátite, znie aspoň minimálne potichu.

,,Nie je zamilovaná," povedal pánovi a  ten sa naňho usmial akoby vedel, že to, koľko má detí, neznamená, že v skutočnosti nemá rozum. Alebo ho aspoň pri svojej žene stratil.

,,Podľa mňa je. Pred mesiacom ma chcela s deťmi vyhodiť lebo ich bolo vraj veľa, a teraz im dokonca rozdáva cukríky, ktoré sú určené pojedle. A možno ani nie sú. Keby boli otrávené, s úprimný úsmevom by si myslela, že sú dostatočne silné na to, aby to prežili. Aby som bol presný, momentálne pôsobí ako niekto, kto ti natoľko srdečne a láskavo obmotá okolo krku šál až ťa nevedome dusí a pomaly umieraš."

Leonid sa otočí mojím smerom, cítim na sebe jeho pohľad, pretože v podstate ma niekto ohovára, a vidí ako rozdávam otrávené cukríky. A dobre, je pravda, že sa usmievam, takže svojim spôsobom to môže vyzerať akoby som bola ježibaba bez perníkovej chalúpky.

,,Nie, pane, naozaj si myslím, že nie je zamilovaná."

A máš sakra pravdu.

Stisol mu rameno akoby si Leonid myslel, že život sa krúti nechcene okolo sexuálnej tuhy a hlúposti, a usmial sa naňho tak dôverne až možno verím, že je to pravda. A to viem, pretože kým kŕmim roztomilé čivavy, moje oči blúdia iným smerom. Ale okej, žiadna z týchto čivav nie je natoľko roztomilé ako tá, ktorá ma otočenú šiltovku a myslí si, že mám nekalé úmysly s každým človek, ktorý sa dostane do môjho kontaktu.

,,Volám sa Roderick, mimochodom.
Vážne. Viem ako sa chová zamilované dievča. Keď som bol v tvojom veku, mal som ich veľa."

Nie viac ako detí, Roderick, pretože aj napriek tomu, koľko žien si mal, to ešte neznamená, že poznáš všetky.

,,Tak veľa, koľko máte deti ?"

A máš to, Roderick !

,,To ti vyšlo, chlapče, ale myslím to vážne. Je zamilovaná. Ale ty to nevidíš. Vieš prečo ?"

Pokrútil hlavou a Roderick sa k nemu viac naklonil.

,,Lebo ty do nej nie si."

Oh. Skutočný znalec ľudí. Žiaľ, môžem len povedať, že taký, aký mizerný je znalec, taký príjemný a priateľský sa zdá, takže určite, pri trávení viac času, by sa mohol dostať do môjho srdca. To je možno klamstvo, pretože sa cítim zle za to, ako som sa voči nemu vo svojej mysli zachovala, ale je naozaj príjemný. Aj s deťmi, ktoré na krku má, mimochodom. Samozrejme, čiastočne sa mi páči len vďaka tomu ako sa voči nim chová.

,,Čo si tu šepkáte, páni ? Hádam ma neohovaráte."

Samozrejme to nerobíte, pravda ?

Leonid sa však zrazu postavil, zhrabol bundu a bez toho, aby sa pozrel na na mňa alebo aspoň na Rodericka, zmizol.

Tenká hranica √Where stories live. Discover now