Anjel smrti✔

¤54¤

Rozhliadla som sa okolo ale nevidela som ho, dúfala som že tu bude. Inštinktívne som siahla za rifle aby som sa uistila, že mám pri sebe zbraň ale ja som ju nemala. Naprázdno som preglgla a dúfala že sa tu nebude strieľať.

Olivera som tu nevidela a namierila si to naspäť k autu. Bola to len prekliata pasca, na ktorú som skoro naletela.

,,Kam ideš?" započula som za sebou, keď som otvárala dvere na aute. Ihneď som sa otočila a pohľad mi padol na tie jeho bľodnavé vlasy.

,,Oliver." šepla som a nevedela čo povedať.

,,Ja viem meškám ale vedel som že budeš aj ty tak som dal načas." povedal a mne prišlo až hlúpe ako som zabudla, že vždy chodil o tri minúty neskôr aby som nemala pocit že zas meškám.

,,Prepáč ja som zabudla." hlesla som potichu a zabuchla dvere od auta a zamkla.

,,Ideme a prejsť?" spýtal sa a ja som iba jemne kývla.

Prechádzali sme cez park a slnko jemne presvitalo cez stromy, mala som v hlave plno myšlienok ale ani jednu som nevedela vysloviť nahlas.

Vyzeralo to akoby sme obaja ponorený v myšlienkach ale chcela som aspoň niečo vedieť, prudko som zastala v strede chodníku. Zastal aj Oliver ale nebola to reakcia na moju akciu. Zastali sme naraz.

,,Fáájn," zhlboka vydýchol a moju tvár chytil do rúk, ja som tam iba tak stála a priblblo sa usmievala.

,,Ako to bude medzi nami?" spýtala som, keď sme až príliš dlho stáli.

,,Laura je hlúposť ak chcem pokračovať tam kde sme skončili?" 

,,Ak poviem že asi áno?"

,,Tak potom mi to je úplne jedno." povedal s úškrnom a svoje ramená prehodil cezo mňa a stiahol ma do pevného objatia, ,,ja som ťa vlastne chápal." povedal po chvíli. Nemusel k tomu hovoriť viac, presne som vedela čo myslí.

,,Ďakujem." zašepkala som mu do hrude a po líci mi stiekla slza.

Stáli sme tam celú večnosť ale stále som sa nechcela od neho odtrhnúť. ,,Poď ideme sa najesť." povedal a jemne do mňa drgol. Len veľmi neochotne som sa od neho odtrhla, kráčali sme vedľa seba a len jemne sme sa dotýkali chrbtom ruky. Jeho ruka sa schovala tú moju a prepietli sa nám prsty. 

Kráčala som a na mojej tvári sa usadil ten najšťastnejší úsmev. Namierila som si to k autu ale jeho ruka ma stiahla k sebe a odchádzali od môjho auta. 

,,Neboj sa a poď somnou." odpovedal na moju nevyslovenú otázku, kráčali sme možno tri alebo štyri minúty.

Zrazu zastal a znova som mu venovala jeden nechápaví pohľad. Z vrecka vylovil kľúče a nahol sa k motorke.

,,Ty máš motorku." prekvapene som vykríkla.

,,Pamätáš si ju? Pomáhala si mi ju dať do stavu v akom je teraz, celých osem rokou bola zakrytá plachtou nikto sa k nej nemohol ani priblížiť. Vždy keď mi bolo najhoršie sadol som si na ňu a premýšľal nad tebou." dopovedal a mne sa stiahlo hrdlo.

,,Prepáč." znova som sa ospravedlnila.

,,Nechajme to tak." podal mi prilbu a sám si dal svoju na hlavu, pamätala som si aj tú prilbu krikľavo červená a vnútri vyrezané L-ko.

Skôr než som sa pozrela ma ohlásil. ,,Je tam." povedal akoby presne vedel čo chcem urobiť.

👆💕👆Hore v mediach Oliver👆  💕 👆 💕 😍