Už si mal niekedy pocit, že sa rútiš alebo nikam nepatríš a nikto ti nerozumie? Už si niekedy chcel utiecť z tohto miesta? Zamykáš sa v izbe s rádiom, ktoré je pustené tak nahlas, aby nikto nepočul, že kričíš? Je zlé, cítiť sa ranený, cítiť sa stra...
„Prečo odbáčaš?" spýtala som sa Nialla, keď sa odpojil od ostatných a zišiel z cesty. „Chcem ti ukázať miesto, kde to mám veľmi rád." zaparkoval. „Fajn, ale nemyslíš, že cez deň by to tu bolo krajšie?" spýtala som sa, keď zastal uprostred ničoho. Všade len samé stromy. Vystúpila som z auta, no mala som strach. „Ver mi." chytil ma za ruku. Prikývla som a kráčala vedľa neho. Uprostred stromov bola lúka a pri nej nejaký potôčik. Niall zastal pri vyvýšenom kruhu. V podstate to bol altánok, len bez strechy. Jediné svetlo robili mesiac a hviezdy. Už to nevyzeralo tak desivo. Práve naopak. Bolo to nádherné. Navyše na Londýn bolo až príliš teplo. Vyskočil hore. Podal mi ruku a vytiahol ma tam. Potom rozprestrel deku, ktorú mal v ruke. Ani som si ju nevšimla. Ľahol si na ňu a pozeral hore. Zopakovala som to po ňom. Keď som sa pozrela na nebo, prestala som dýchať. „Páni." vydýchla som. „Je to nádherné." šepkala som. Bála som sa, že ak budem hovoriť nahlas, pokazím túto chvíľku a to som nechcela. Výhľad na nebo a mesiac bol parádny. Navyše to, že vedľa mňa ležal Niall túto chvíľku ešte zdokonaľovalo. „Presne ako ty." zašepkal Niall. Cítila som na sebe jeho pohľad, a tak som pootočila hlavu. „Ako si to tu našiel?" zaujímala som sa. „Ja vlastne ani neviem. Raz som sa bol previesť po Londýne, zle som odbočil a zrazu som sa ocitol tu. Odvtedy sem chodím vždy, keď som smutný a potrebujem byť sám. Alebo keď v noci neviem zaspať." vysvetľoval mi. „Vlastne si prvá osoba, ktorá o tomto vie. Ani chlapcov som sem nezobral." pokračoval. „Prečo? Teda prečo si mi to ukázal?" opýtala som sa. „Neviem. proste som chcel. Bell, zajtra bude premiéra Papierových miest. Potom máme do konca leta voľno. Na týždeň pôjdem za rodinou. Už dlho som ich nevidel. A možno tam ostanem aj dlhšie. Ešte neviem. No isté je, že pozajtra letím domov." po jeho slovách som zosmutnela. Pár týždňov nie je až taká dlhá doba, no už teraz som vedela, že mi bude chýbať. „Louis pôjde domov, Zayn má niečo s Perrie, Harry ide tiež domov a Liam si berie Lottie so sebou. A ja chcem, aby si išla so mnou." dodal. „Čo?" moje ústa vytvorili dokonalé O. Musela som vypadať ako debil. „Či už ma odmietneš alebo nie, chcem aby si vedela jedno. Ľúbim ťa. Nebola to láska na prvý pohľad, no prišla postupne. A teraz už viem, že bez teba nechcem byť ani deň." nemohla som jeho slovám uveriť. „Tak čo Bell? Pôjdeš so mnou zajtra na premiéru toho filmu a potom za mojou rodinou?" posadil sa. Nevedela som, čo povedať, tak som ho len pobozkala. Snáď pochopil. „Rada. Ale nie je príliš skoro na predstavovanie rodičom?" zaváhala som. „Ale prosím ťa. To mamina navrhla, aby som ťa zobral domov. Nepozeraj tak na mňa. Už dávnejšie som ťa spomínal. Dokonca som jej poslal tvoju fotku." vyceril zuby. So smiechom som ho objala a pobozkala. Mala to byť nevinná pusa, no stal sa z nej vášnivý bozk a my sme sa odtiahli až keď nám dochádzal dych. „Aby som nezabudol, niečo pre teba mám zháňal som to príšerne dlho. Zavri oči." poslúchla som ho. O pár sekúnd som na svojom krku pocítila niečo chladné. „Môžeš." pokynul mi. Otvorila som ich a na krku nahmatala náhrdelník. Obzrela som si ho. Bol perfektný.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Vždy, keď ho budeš mať pri sebe, budem tam s tebou. Je jedno, ako ďaleko budeme. Keď sa pozrieš na mesiac, budeme spolu, pretože sa naň budem pozerať aj ja." opäť som ho pobozkala. Spolu sme sa zvalili na deku. Potom som si položila hlavu na jeho hruď a on ma chytil za ruku. Ani neviem ako, no zaspala som.
