Už si mal niekedy pocit, že sa rútiš alebo nikam nepatríš a nikto ti nerozumie? Už si niekedy chcel utiecť z tohto miesta? Zamykáš sa v izbe s rádiom, ktoré je pustené tak nahlas, aby nikto nepočul, že kričíš? Je zlé, cítiť sa ranený, cítiť sa stra...
Práve sa chystám ku Cameronovi. Lottie som to spomínala, že ju to mrzí, ale vraj nemá čas. Musí si ešte vybaviť niečo ohľadom prázdnin. Ach, ako rýchlo to ide. Už len týždeň a je koniec školy. Pozrela som na hodinky. Dve poobede. Doteraz som ležala na posteli a čumela do notebooku. No a čo. Veď je víkend. Vstala som, namaľovala sa (špirála a balzam), vlasy som si zaplietla do rybieho vrkoča a nakoniec som sa obliekla.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„No konečne. Princeznička sa nám zobudila." ozval sa otec, keď som okolo neho prechádzala. „Aj tebe dobré ráno a krásny víkend." pretočila som oči, no dala som si pozor, aby si to nevšimol. „Ten tón si láskavo odpusti, lebo to oľutuješ." ozval sa prísne. „Už sa bojím." snažila som sa nechať si pevný tón. Rýchlo som vyšla z domu a doslova bežala. „Tak si prišla." Cameron mi otvoril dvere. „Aj ja ťa rada vidím." cmukla som na neho. Objal ma a potom odstúpil od dverí. „Poď." pokynul mi. Vošla som a kráčala do obývačky. Tento dom som tak dobre poznala. Akoby sa mi vrátilo detstvo. Na fotelke som uvidela starú ženu. Ten pohľad ma vrátil do reality. Sedela tam prikrytá dekou a pozerala do blba. Je zvláštne, čo s nami čas dokáže urobiť. Ešte pred rokom vyzerala úplne inak. „Nestoj tu tak. Nemusíš sa jej báť." ozval sa za mnou Cameron. „Nebojím. Ja len neviem, čo jej povedať. Neviem, či to dokážem." povedala som popravde. „Ale áno. Aj tak si ťa možno nebude pamätať. Ani mňa si občas nepamätá." z jeho hlasu bolo cítiť ľútosť. Chytila som ho za ruku. Potrebovala som oporu a mala som pocit, že aj on. Spolu sme si zastali pred jeho babku. „Babka, toto je.." nestihol dopovedať, pretože mu skočila do reči. „Isabella, moja drahá." rozžiarili sa jej oči. Takže ma spoznala. Pokúsila sa postaviť, no nevládala. Tak som sa k nej zohla a dovolila jej, aby ma objala. „Chlapče, prosím sprav nám čaj. Niekde určite nájdeš sušienky, ktoré má Isabella tak veľmi rada." pozrela sa na Camerona a mne naznačila, aby som sa posadila. Urobila som tak. „A ako sa má mamina? Dlho sa tu neukázala." spýtala sa. Takže si zrejme nepamätá úplne všetko. Nevedela som, čo jej povedať. Bála som sa byť úprimná. Ona a moja mamina mali úžasný vzťah, bála som sa, že by jej to mohlo nejak zaškodiť. „Dobre." usmiala som sa. Ona len prikývla. Zrazu bol jej pohľad opäť úplne prázdny. Prihovárala som sa jej, no ona neodpovedala. Rýchlo som sa postavila a išla za Cameronom. „Čo sa stalo?" vydesene na mňa pozrel. „Ja neviem. Spýtala sa ma na matku a potom už nič. Nijako na mňa nereaguje. Len niekam pozerá." bola som rozrušená. Vydesilo ma to. „To sa stáva. Je zázrak, že ťa vôbec hneď spoznala. Zrejme mala jednu z tých svetlých chvíľ." otočil sa mi chrbtom. „Ako to zvládaš?" spýtala som sa. „Nezvládam. Nevládzem. No čo mám robiť? Celý život sa o mňa starala. Dlhujem je to." jeho hlas sa úplne triasol. „Cam. Ako ti mám pomôcť?" v očiach ma pálili slzy. „Bella, to nie je tvoja starosť. Chcel som len, aby si sa s ňou rozlúčila. Príšerne ma bolí, že to musím povedať, no podľa mňa tu už dlho nebude. Ani doktori jej nedávajú veľké šance." už plakal. „Cameron." špela som. Podišla som ku nemu a zozadu ho objala. „Sľúb mi, že ty sa trápiť nebudeš." otočil sa ku mne a schoval si ma do náruče. Vedela som, že nemá zmysel hádať sa s ním. Aj tak by to nikomu a ničomu nepomohlo. Len sme tam stáli v objatí a plakali. On zrejme nad babkou a ja nad spomienkami. Všetko sa mi vrátilo. To ako sme sem odmalička chodili s mojou maminou. Oni dve si vždy rozumeli. Dokonca som mala pocit, akoby jej pani Crownová nahrádzala matku, ktorú nemala. Ja a Cameron sme sa spolu hrávali odmalička. Je medzi nami štvorročný rozdiel. Ja, on, Lottie a Louis. Keď sme s Lott boli staršie a niekam išli, oni dvaja nás vždy ochraňovali. No potom zomrela moja mama a my sme sa začali odsudzovať. Nerada som k nim chodila, pretože to bolo príliš ťažké. Potom sme sa tak trochu spolu rozprávali, no stretávali sme sa len vonku. Neskôr ma učil šoférovať. A teraz? Teraz som ho už rok nevidela. Odišiel do Ameriky na výšku. Jeho babka na to nemala, tak si na to najprv zarobil.
