Už si mal niekedy pocit, že sa rútiš alebo nikam nepatríš a nikto ti nerozumie? Už si niekedy chcel utiecť z tohto miesta? Zamykáš sa v izbe s rádiom, ktoré je pustené tak nahlas, aby nikto nepočul, že kričíš? Je zlé, cítiť sa ranený, cítiť sa stra...
,,To bolo parádne." rozplývala sa Lottie zatiaľ, čo sme jedli pizzu. ,,Aspoň, že už je koniec." zasmial sa Dylan. ,,Tak s tým súhlasím." napila som sa koly. ,,No dobre. Uznávam, že nie vždy to bolo najlepšie, ale aspoň sme boli každý deň spolu. A teraz čo? My dve odídeme, aj keď len na dva mesiace a t tu ostaneš. Vieš aké je ťažké mať vzťah na diaľku?" zosmutnela Lott. Hej ona a Dylan spolu chodia. ,,Ešte šťastie, že my to zvládneme." naklonil sa a dal jej pusu. Síce na šťastné konce veľmi neverím, no im to vydrží dlho. ,,Nepôjdeme už? Ešte sa musíme prezliecť." pozrela na mňa Lott. Mala pravdu. Pozrela som na hodiny. V škole nás postili o 11:00. Teraz je jedna hodina. Letí nám to o pol štvrtej. Čas ísť. Otec sa domov vráti niečo po tretej. Vtedy už určite budem preč. S Lott sme sa dohodli, že po mňa prídu o druhej. To stíham. Ona a Dylan sa rozlúčili. Dylan išiel so mnou, keďže býva vo vedľajšom dome. Cesta domov nám trvala si desať minút. Vošla som do domu, no prekvapil ma zvuk televízora. Prišla som do obývačky a otec ležal na gauči. Spal. Prečo dopekla nie je v robote? Potichu som išla do izby. Odmaľovala som sa, osprchovala, opäť namaľovala (špirála, korektor, balzam) a nakoniec som si zaplietla vrkoč. Kruhy pod očami už zmizli, takže to bolo v poriadku. Obzrela som si v zrkadle svoje telo a na boku som mala obrovskú modrinu. Tiahla sa cez brucho, bok až na chrbát. Všetky ostatné boli takmer zanedbateľné. Určite mi do dvoch dní zmiznú. No táto sa tiahla cez bok. Pozrela som na hodiny. 13:40. Rýchlo som napísala Lott, nech ma čakajú na konci ulice, že si musí ešte niečo vybaviť. Nemala som inú možnosť. Keď som pozrela na kufre, nevedela som, ako ich dostanem z domu, aby som nezobudila otca. Potom ma to napadlo. Zobrala som mobil a napísala Dylanovi.
Ja: Potrebujem pomoc.
Dylan: Jasné. Pre teba všetko.
Ja: O päť minút buď pri mojom okne. Pomôžeš mi s vecami. A hlavne potichu. Potom ti to vysvetlím.
Dylan: Začínam sa báť, ale dobre.
Ešte som sa obliekla
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
a na plecia som hodila batoh. Podstatné boli legíny s vysokým pásom, ktoré modrinu zakryli.
Tam som mala kozmetiku, mobil, slúchadká a mikinu, keďže večer bude v Londýne isto zima. Nič viac som nepotrebovala. Vybrala som zo skrini kufre a prešla s nimi k oknu. Pri každom pohybe ma bolel bok. Keď som okno otvorila, Dyl tam už stál. Podala som mu prvý a nakoniec druhý. Položil ich na zem a nakoniec pomohol mne. ,,Tak už mi povieš o čo ide?" opýtal sa ma, kým sme kráčali po ulici. ,,Otec je doma. Neviem prečo nebol v práci. No nikam by ma nepustil. Tak som sa proste vykradla. A nepozeraj tak na mňa. Som dospelá." v podstate som mu neklamala. Len som mu nepovedala úplne všetko. Zastala som. ,,Ďakujem. Neviem ako by som to sama zvládla." usmiala som sa na neho. ,,Za nič. Ale radšej už pôjdem. Nechcem sa s Lott opäť lúčiť. Keď dorazíte, ozvite sa." dal mi pusu na čelo a odišiel. Dylana mám rada. Je niečo ako môj brat. V diaľke som už videla auto Lottiných rodičov.
ZZZ
,,Stále nemôžem uveriť, že ideš so mnou." Lott ma chytila za ruku. Viem, že v lietadle je nervózna. ,,Tak to ani ja." zasmiala som sa. Na letisku prebehlo všetko v poriadku. akurát som si naozaj musela priplatiť za batožinu. No za tie peniaze mi to stojí. Oprela som si hlavu o jej plece a zaspala som. ,,Vstávaj, Ruženka." budila ma Lottie. ,,To už sme tu?" zodvihla som hlavu. Lott nervózne kontrolovala svoj výzor v zrkadielku. ,,Neboj vyzeráš úžasne." žmurkla som na ňu a obliekla si mikinu. ,,Prepáč. Ja som len nervózna. Nevidela som brata koľko? Rok? A teraz mi písal, že pre nás nemôže prísť. Vraj ešte niečo nahráva. Že sa stretneme až u neho. Prídu po nás Zayn a Liam." odložila zrkadielko a tiež sa obliekla. ,,Nahráva alebo sa len snaží oddialiť stretnutie so mnou?" pozrela som na ňu a zobrala si batoh. ,,Nahráva. Veď on ešte nevie, že prídeš. Teda vie, že som ťa volala, ale vtedy si to odmietla. A odvtedy som mu to nemala čas povedať." sklonila hlavu. Zrejme sa mi bála pozrieť do očí. Vedela, že by som sa naštvala. ,,Zbláznila si sa? A keď ma vyhodí?" nechápem prečo som sa opýtala práve toto. Veď ja by som si už nejako poradila. ,,To by nespravil. Veď v tom dome mám vlastnú izbu, takže teoreticky budeš pri mne a nie pri ňom. Navyše som ti včera písala, že Harry ťa zbožňuje. Ten keď ta uvidí, určite sa ťa zastane. A poznám Louisa, Harryho vždy počúvne. Iste sa za tento čas zblížite a on si ťa opäť obľúbi. Tak poďme." potiahla ma za rukáv. No tak to som zvedavá. Ale aspoň si môžem byť istá, že to bude zábava. Keď tak nad tým premýšľam, predtým som s Louisom vychádzala dobre. Teda, keď som bola malá. Správal sa ku mne ako starší brat. No potom mi povedal, že Lottie mením. A odvtedy sa nemáme veľmi v láske. ,,Aha, tam stoja Zayn a Liam." ukázala na dvoch chalanov, ktorí mali oblečené mikiny, na hlave kapucne a na očiach okuliare. No jasné. Ešte by ich tu niekto spoznal. ,,Ahojte!" tlmene vykríkla Lott a objala ich. ,,No konečne, dievča. Už si nám chýbala." ozval sa Liam. ,,Hej, nepamätám, kedy som ťa videl naposledy." pridal sa k nemu Zayn. Potom si všimli mňa. ,,Ahojte, ja som Bella." nervózne som sa usmiala. Nebola som nervózna z nich. To vôbec. Ich hudbu nepočúvam. Nevravím, že je zlá, ale nie je to práve môj štýl. Bola som nervózna z... Vlastne ani neviem z čoho. ,,To meno hovorí za všetko. Ja som Zayn a toto je Liam." usmial sa na mňa. ,,Hej ja som Liam. A Louis sa zblázni. Lott prečo si mu to nepovedala?" už chápem, prečo je z nich vraj najrozumnejší. ,,Pretože ho poznám." Lottie len pretočila oči. ,,Tak ideme, nie? Musíme zohnať vaše kufre." ten Zayn sa mi začína páčiť. Je fakt zlatý. Nakoniec sme si išli po veci. Zayn zobral moje kufre a Liam Lottine. Nie že by sme si ich nechceli zobrať samé, ale oni sa ponúkli. Snáď sa nebudeme hádať.
