Don't let me get me

3. Končím

,,Vieš nad čím som premýšľal?" pozrel na mňa Tom. Už z jeho pohľadu mi bolo jasné, že nie je úplne triezvy. Urobil ku mne krok a objal ma. Príšerne páchol. Neznášala som, keď z neho tak tiahlo. Nechápem, načo ma k sebe dnes volal. ,,Počúvam." zamrmlala som mu do hrude. ,,Poďme niekam." nadvihol mi bradu a pobozkal ma. ,,Kam, kedy a kto?" chytila som sa jeho nápadu. ,,Netuším. Proste ďaleko. Zajtra. My dvaja, Will, Lana a Nell. A keď chceš pokojne zober aj tú tvoju šprtku. Užijeme si leto." v tom momente sa mi to prestalo páčiť. ,,S tým prvým súhlasím. No počkajme ešte chvíľu. Zajtra je posledný deň školy. Chcem to dokončiť. A potom môžeme precestovať celý svet. No len my štyria. Nellu tam nechcem. A koľkokrát som ti hovorila, aby si tak o Lott nehovoril? Navyše ona zajtra po škole odchádza do Londýna. Už som ti to hovorila." odstúpila som od neho a hodila sa na posteľ. Bolo mi trochu ľúto, že Lottie neuvidím dva mesiace. Teda ak tam neostane natrvalo. Poznáme sa odmalička a vždy sme všade chodili spolu. ,,Ježiš, tak nech si ide. Snáď sa mi tu kvôli tomu teraz nerozreveš. Aj tak nechápem, prečo sa s ňou bavíš. Srdiečko, ona je pod mimo našej ligy." tak toto prehnal. Srdiečko? To ako fakt? Kretén, vie ako veľmi toto oslovenie neznášam. Kedysi ma tak volal otec. ,,Nebuď smiešny. Videl si ma už niekedy revať? A pokiaľ ide o tú ligu, tak máš pravdu. Ak by si chcel byť na jej úrovni, tak by si musel začať šplhať." sarkasticky som sa na neho usmiala. ,,Hovor si čo chceš. Nemienim sa s tebou hádať. Tak teda ideš zajtra, či nie?" začal niečo ťukať do mobilu. ,,Fajn, pôjdem. Ale Nell nie." kašľať na posledný deň školy, hlavne nech nejde tá krava. Postavila som sa a išla ku nemu. ,,Ešte si aj vyberaj. Nell pôjde a hotovo." stále čumel do toho blbého mobilu. A takto to bolo vždy. Telefón a vlastne aj všetko ostatné mu bolo prednejšie ako ja. Niežeby som čakala zázraky. Už keď sme si spolu začínali, vedela som aký je. Bolo mi jasné do čoho idem a práve to som potrebovala. Potrebovala som niekoho, kto sa ma nebude pýtať na pocity ani nič očakávať. Potrebovala som niekoho zlého. Potrebovala som odreagovanie. Ale už ma to prestalo baviť. Dva roky byť s niekým, kto vám nadáva, nevšíma si vás a nikdy pre vás neurobí nič pekné sú nudné. Vytrhla som mu z ruky mobil a schovala som si ho do podprsenky. Vedela som, čo na neho platí. ,,Niekto sa má náladu hrať." usmial sa a chytil ma za boky. ,,Môžeme sa hrať celé leto. Chcem za to len jednu vec." zašepkala som mu do ucha a jemne ho uhryzla. ,,Prestaň! Už som povedal." odsotil ma od seba. Tvrdo som spadla na posteľ. ,,Prečo? Vysvetli mi prečo tam musí ísť." telefón mu začal vibrovať. Vytiahla som si ho a na displeji sa zobrazilo Mačička. Čože? Rýchlo mi ho vytrhol z ruky. ,,Pretože chcem aby išla. Ona má na rozdiel od teba čas a chuť vždy." odpovedal mi a mne to začalo dochádzať. ,,Vy spolu spávate? Ako dlho?" dochádzal mi dych. Nieže by mi to bolo nejak veľmi ľúto, ale zaskočilo ma to. ,,Netvár sa tak prekvapene. Nemôžeš byť až taká blbá, aby ťa to nenapadlo skôr. Pozri, si sexy a v posteli si fakt dobrá, ale v poslednej dobe to robíme iba, keď chceš ty." to myslí vážne? veď sme spolu spali skoro každý deň. Vždy som robila čo chcel, pretože mi to vyhovovalo. ,,Skončili sme." chcela som odísť, no chytil ma za ruku a otočil späť k sebe. ,,Môžeme skončiť hneď potom, ako mi to naposledy spravíš." zasmial sa a opäť ma hodil o posteľ. Nebránila som sa. Vedela som, že by to nemalo význam. Hneď ako skončil, obliekla som sa a išla domov. Bola skoro polnoc. Dúfala som, že otec už bude spať. No mýlila som sa. V obývačke sa svietilo. Chcela som v tichosti prebehnúť do svojej izby, no nepodarilo sa. ,,Tak tu si." postavil sa a ťarbavým krokom prišiel ku mne. Páchlo z neho na kilometer. Vedela som, čo bude nasledovať. ,,Dnes nie, prosím. Som príliš unavená." zašepkala som. ,,No to určite. Tak kráska sa po nociach tára a potom nepomôže vlastnému oteckovi? Štetka. Že sa vôbec čudujem. Si rovnaká ako tvoja matka." zvýšil hlas. ,,Hovor si, čo chceš a pokojne ma zmláť, ak ti to urobí radosť, ale dnes na to nemám náladu." zažmurkala som. Bála som sa, že budem opäť plakať. Nemôžem dovoliť, aby videl moje slzy. Využil by to proti mne. A vtedy som pocítila pálivú bolesť. Pár tvrdých úderov a ja som bola na zemi. Nakoniec ma kopol do brucha a niečo na mňa zvrieskol. Nerozoznávala som slová. Jediné na čo som myslela, bolo dýchanie. Ja viem, znie to smiešne, no ja som s tým mala obrovský problém. V takýchto chvíľach som si želala len jediné. Umrieť. Počula som buchnúť dvere. Otec odišiel. Predpokladám, že sa vráti až niekedy nadránom. Tak ako to má vo zvyku.