Sedela som v jeho kancelárii a hodinky ukazovali, že tu už dávno mal byť. Neprepadol ma strach o neho možno z dôvodu že nevedel že ho čakám.
O takomto čase je táto budova, plná kancelárii, vždy prázdna a preto som sa ničoho nemusela obávať.
Uprene som v tme sledovala dvere a čakala kým sa otvoria, mohol prísť hneď alebo aj za pár hodín to je riziko tejto práce, nevypočitateľný ľudia.
Nepociťovala som adrenalín, nervozitu alebo nebodaj strach. Niekoľko takýchto čistých akcii som mala už za sebou.
Práve vo chvíli kedy som okukovala svoju manikúru sa rozleteli dvere a na pár sekúnd ma oslepilo svetlo z lacnej žiarovky ale ani to ma nevyviedlo z miery.
Vo dverách, no skôr tie dvere boli jeho jedinou oporou stál muž na ktorého som čakala. Bol opitý. Nerada pracujem s ľuďmi, ktorý má poriadne ani nevnímajú.
Prehliadol si ma od hlavy až po päty, no nezarazila ho ani zbraň v mojej ruke.
,,Kto si?" slizkým opileckým hlasom sa spýtal a ja som mala chuť tú opitosť s neho vybiť.
,,Som anjel smrti." povedala som s plnou vážnosťou ale on sa iba zasmial.
,,Povera a nezmysel."
,,Tvojou smrťou sa dlh vyrovná." prestala som riešiť to že mi neveria, veď oni uveria.
Neveriacky ma sledoval a na sucho preglgol keď som pripevnila tlmič na moju devinu. Pokúšal sa kričať o pomoc na čom sa iba zasmiala.
,,O takom to čase tu nik nie, nik ti nepomôže." povedala som a namierila na neho zbraň. ,,Zaplatím aj s úrokmi niekoľko percentnými len ma nechaj žiť." prosil o život a v jeho hlase nebolo už ani náznaku po opitosti.
,,Dlh sa vyrovná jedine tvojou smrťou." povedala som, on chcel ešte namietať ale z jeho úst sa iba spustil tenký prúd červenej tekutiny.
Môj spôsob práce je prostý, ako povedal on som strašiak neplatičov alebo aj väčších rýb. Od môjho človeka dostanem papier na ktorom je iba meno a suma za ktorú to mám urobiť. Ak súhlasím obchod sa môže považovať za vybavený. Ale ak nesúhlasím kontaktujem sa s dotyčným osobne a to je už o inom.
Muža som posadila na miesto a vložila mu do rúk zbraň, hlavu mu položila na stôl a ruku aj zo zbraňou k jeho hlave. Do vázy som iba vložila bielu ružu aj s malým štítkom kde bolo napísane Anjel smrti. Všetci vedeli alebo aspoň tušili že to nie je náhoda ale nikto nemal dostatok dôkazov a žiaden dôvod spájať to somnou.
Za pár minút som už prechádzala tmavými washingtonskými uličkami zo sklonenou hlavou, nie zo strachu ale s opatrnosti.
Moja predstava Laury-
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
