365 colours of rainbow

7. Rozchod

„Cukríček?" veselo sa usmial vysoký, tmavovlasý muž na malé dievčatko so zapletenými copíkmi, ktoré práve lízalo obrovské rúžové lízanku. To naňho hodnú chvíľu hľadelo, než spustilo strašlivý rev a utieklo preč. „Chm, tak môj potencionálny zákazník asi nemá záujem," povzdychol si muž a zastrčil si farebné tabletky do zadného vačku od svojich roztrhaných džínov.

Pre Charlesa Fischera nastalo naozaj ťažké obdobie. Deti boli stále viac a viac opatrné, čo sa týkalo pouličných predajcov zázračných cukríkov, ktoré ich dokázali odtrhnúť od temných nočných môr reálneho sveta, a ktoré on sám doma hojne vyrábal. Avšak potom, čo sa "na trhu" vyskytol vadný kus, tak jeho predaje išli dolu vodou. Bol rád, keď získal dostatok peňazí na to, aby si mohol zaobstarať zopár surovín, ktoré ku výrobe cukríkov potreboval, prípadne zaobstarať nejaký malý darček pre svojho, všade známeho a samozrejme nechutne bohatého priateľa, Ľudovíta Štúra.

Charles sa nemohol na nič sťažovať. Ľudovít ho dostal z toho najväčšieho bahna, v ktorom sa dlhé roky topil a zaobstaral mu čokoľvek, načo si dokázal spomenúť. Ale aj napriek tomuto faktu sa nedokázal vzdať svojich starých zvykov a nevhodných chútiek. Preto sa potajme skrýval v temných uličkách Obchodnej ulice a vyčkával na svoju obeť.
Musel si dávať dobrý pozor, aby ho nikto známy nevidel. Stačilo by pár sekúnd a už by bol oheň na streche. A to on nechcel. Nechcel prísť o svoj blahobyt a pohodlie.

Zrazu začul náhlivé kroky, ktoré sa ozývali sa jeho chrbtom. Charles sa mierne pousmial, keďže dúfal v to, že za dnes získa aspoň jedného zákazníka. Pomaličky naťahoval ruku do svojej kapsy, keď v tom sa zarazil. v pohybe. Pred sebou zbadala štíhlu postavu, oblečenú do čierneho, vyťahaného roláku.
„Charles? Čo tu sakra robíš?!" zvolal prekvapený Štúr. Tmavovlások sa nervózne zasmial, pričom sa v jeho hlave ozvalo hlasité A kurva!.

„Ľudo, tak rád ťa vidím. A čo ty tu? Na takomto mieste?" Charles sa snažil zľahčiť túto zložitú situáciu, aj keď vedel, že je v riadnej kaši. Pokiaľ jeho nechutne bohatý priateľ zistí, že zasa díluje cukríky malým deťom, tak ho pravdepodobne na mieste zaškrtí.

„Neodpovedal si mi na otázku!" Štúr si založil ruky na prsiach a Charlesovi venoval naštvaný pohľad. „Tak ja sa tu len tak potulujem po Obchodnej. Vieš, aby som zabil čas," zahabkal nervózne tmavovlások. Musel vymyslieť, ako sa z týchto sračiek vymotať bez toho, aby proti sebe poštval svoj milovaného priateľa.

„Takže ty len zabíjaš čas, hm. To ti tak uverím, ty hnusný klamár," zasyčal Štúr, pričom naštvane rozhodil rukami.
„Ja sa ako idiot snažím, aby si mal všetko čo len chceš. Aby si sa konečne raz v živote cítil chcený a nemusel pohnúť čo i len jedným prstom. A ty tu veselo predávaš, tie svoje psychotropné gebuziny malým deťom!" zakričal Ľudovít, pričom sa mu slzy vohnali do očí.
„Ale no tak, Ľudo. Ja ti to vysvetlím," Charles sa snažil mladšieho muža zachytiť za rukáv roláku, no ten sa mu vytrhol. Následne nato, na tmavovláskovom líci pristála silná facka.

„Je koniec, Charles! Už ťa nechcem v živote vidieť! Je mi jedno, či sa znova ocitneš tam, kde si bol pre desiatimi rokmi. No ja nechcem ďalej žiť vo lži," zafňukal Štúr, pričom si utrel nos do rukáva. Ani nie o sekundu nato sa zvrtol na opätku a rozbehol sa tmavou uličkou preč. Tmavovlások ho chcel zastaviť, ospravedlniť sa a sľúbiť mu, že sa napraví, no bolo už neskoro. Ľudovít Štúr nadobro zmizol z jeho biedneho života, neznámo kam.