365 colours of rainbow

3. Beauty and The Beast

Praskavý zvuk vetvičiek sa ozýval temným lesom. Medzi stromami sa občas mihol tieň postavy, ktorá utekala ako o život. Hlboké krvavé škrabance na tvári sa jej miesili so slanými slzami. Stále sa otáčala, či náhodou nezahliadne dvoje oči zlatastej farby, trblietajúce sa v mesačnom svite.

Bála sa o svoj život, ktorý nestál za nič. Ale aj tak ho mala cez všetky trápenia veľmi rada. A teraz sa bála toho, že dopadne ako jej najlepší kamarát. Roztrhaná pod pazúrmi obrovitánskej chlpatej obludy, ktorej oči sa podobali na dva krásne jantárové kamene. Stále sa jej to premietalo pred očami, ako ho to schmatlo za nohu a tiahlo hlboko do lesa. A ona aj cez všetky jeho výkriky, aby utiekla šla za ním. Bála sa toho, že opäť ostane sama proti celému svetu.

V záchvate rýchleho behu si nevšimla konára ukrytého pod hnedastými listami stromov. Zakopla a prudko zletela na zem. K doškriabanej tvári sa pridali odreniny na kolenách a rukách.

„Au," zakňučala a snažila sa znova postaviť na nohy a pokračovať v zbesilom behu von, z tohto prekliateho lesného bludiska. Chytila sa kmeňa stromu a snažila sa vyštverať na boľavé nohy. Naraz začula ako niečo sa jej chrbtom zašušťalo. Prudko sa otočila, no v tme nič nevidela. Inštinktívne cúvla dozadu a prehltla slinu, ktorá sa jej tvorila v krku. Urobila ešte pár krokov dozadu a chrbtom do niečoho narazila. Jej telo stuhlo a ona sa zmohla len na prekvapené vytreštenie očí.

Nie.

Ozvalo sa zúfalo v jej hlave. Pomaly ju otočila a uprene sa pozrela do okúzľujúcich jantárových očí, ktoré patrili tomuto monštru.

„Prosím, nerob to," pokúsila o to, aby ju neznáme stvorenie nechalo na pokoji.

Márne.

Obluda bez akéhokoľvek varovania zacvakla svoje tesáky do jej ramena a začala s ňou hádzať ako s handrovou bábikou. Dievčina chvíľu vrešťala ako zmyslov zbavená, no nakoniec upadla z neznesiteľnej bolesti do bezvedomia. Príšera ju pustila zo svojich spárov na zem. Veľkú labu s ostrými pazúrmi jej položila na brucho. Chvíľu ju to súcitne pozorovalo, akoby ľutovalo svoj čin, no napokon trhlo.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤

„To je hnus," muž si zapchal rukou nos. Hnilobný pach sa šíril okolím a nejeden vyšetrovateľ si pri nose držal niečo, čím by ten zápach prekryl. Zmrzačené torzo Lisy White ležalo v kaluži krvi. Chýbala jej pravá ruka a ľavá noha. Tvár bola značne poškriabaná, ale stále sa dalo určiť komu mŕtve telo patrí. Brucho mala roztrhané a vnútornosti boli rozhádzane okolo nej.

„Máte niečo, čo by nám pomohlo určiť vraha?" Opýtal sa muž a pozrel sa na svojho kolegu v bielom overale.

„Bohužiaľ nie. Žiadne stopy, či už po vražednej zbrani alebo páchateľovi."

„A čo tie škrabance?"

„Podľa všetkého ju takto roztrhala divá zver. Aj keď nechápem kam sa podela jej ruka a noha. Určite by sa v okolí našli aspoň kosti. Dúfajme, že budeme mať to šťastie," muž sa poškriabal na zátylku.

„Dobre, ďakujem. Keby ste niečo ešte našli tak mi zavolajte," povzdychol si chlapík a vydal sa preč z miesta činu.

¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤¤

Po tom čo sa osprchoval, si sadol do obývačky a na stôl rozložil fotografie a spisy, ktoré mu doniesli do kancelárie ešte pred tým než odišiel. Ponoril sa do práce a začal študovať poskytnutý materiál. Z jeho zápalu ho vytrhla ruka na jeho rameni. Mykol sa a svoj zrak stočil k hnedovlasému chlapcovi, ktorý si ospalo pretieral oči.

„Sam? Myslel som, že spíš?" Starostlivo sa naňho pozrel a uvoľnil mu miesto vedľa seba.

„Spal som, ale..." ďalej už nedokončil.