365 colours of rainbow

1. Who is your guardian angel?

"Lea. O chvíľu pôjdeme na večeru, tak sa obleč!" Povedala, no skôr rozkázala, mama a zavrela dvere mojej kajuty. Povzdychla som si a pozrela sa na nerozbalený kufor v rohu miestnosti, z ktorého trčali kusy oblečenia. Vedela som, že pre rodičov jej táto večera naozaj dôležitá, ale nemala som v pláne im robiť poslušné rozmaznané dievčatko.

Moji rodičia konkrétne otec, bol známy podnikateľ so svetovým úspechom. A po nás, ako najbližšej rodine sa vyžadoval určitý druh poslušnosti.

S povzdychom som prešla ku kufru a vytiahla z neho čierne jeany so zlatou retiazkou na pravom boku, karovanú košeľu červeno-modrej farby a čiernu mikinu s potlačou jednej z mojich obľúbených kapiel.

Vedela som, že sa to nehodí na prezentáciu otcovej osoby, ale bolo mi to úprimne jedno.

Nerada som sa prispôsobovala pravidlám a vyžadovala som, aby ma ľudia brali takú aká v skutočnosti som.

Navliekla som sa do vecí, obula si čierne tenisky a pridala pár doplnkov v podobe kožených náramkov, náušníc a prívesku.
Napokon som sa na krátku chvíľu pristavila pri zrkadle, aby som skontrolovala, či je všetko perfektné.

Keď som usúdila, že vyzerám dobre a moje čierne strapté vlasy sú na svojom mieste, vydala som sa smerom ku matkinej kajute.

Prešla som dlhou chodbou plnej dverí z masívneho dubového dreva. Steny boli otapetované sýto červenými tapetami, na ktorých boli vyobrazené ornamenty v podobe zlatý konárikov s lístočkami.

Zastavila som sa pri dverách s číslom 248 a zaklopala na ne.

"Chvíľku strpenia, hneď som pri vás." Ozvalo sa za dverami. Pretočila som očami a oprela sa o stenu s tým, že matku nebudem upozorňovať na svoju prítomnosť. Za nejakú chvíľku sa dvere s hlasitým zaškrípaním otvorili a ja som mohla spatriť vysokú ženu v strednom veku, ktorá mala na sebe tmavo-modré večerné šaty. Ak sa dobre pamätám, mama ich iba prednedávnom dostala od otca k narodeninám. "Och Lea to si ty? Myslela som, že ma už zháňajú." Povedala a jej prísny pohľad padol na moje oblečenie, ktoré si kriticky premerala. "Lea takto tam ísť nemôžeš." Povedala mama a donútila sa k falošnému úsmevu.

"Prečo?" Spýtala som sa a nadvihla  obočie.

"Vieš, je to také..." Odmlčala sa, aby našla tie správne slová.

"Také...neslušné." Ďalší falošný úsmev.

"Ja na tom nič neslušné nevidím. Nie je to môj problém, že iným sa to nepáči." Zložila som si ruky na prsiach a postavila sa do svojho typické postoju, ktorý naznačoval, že nemám náladu sa o tom viac dohadovať.

Mama si povzdychla a zatvorila dvere od kajuty. "Ach bože, čo mám s tebou robiť? Bohužiaľ už nemám čas ťa trocha upraviť. Hore nás už určite netrpezlivo čakajú." Povedala a chytila ma za ruku, ako keby som bola malé dieťa. Ťahala ma naspäť dlhou chodbou až ku schodom, ktoré viedli na hornú palubu. "Kam to vlastne ideme? A vôbec, čo tam chcete robiť?" Spýtala som sa bez záujmu, aj keď som dopredu vedela čo sa tam bude diať. "To je prekvapenie. Ale neboj určite sa ti to bude páčiť." Povedala stále pozerajúc pred seba.

Jasné mami. Budem priam očarená tými hlúpymi ženami.

Neodpustila som si ironickú poznámku vo svojej hlave.

O chvíľu sme sa dostali do veľkej sály, ktorá vďaka osvetleniu vyzerala ako zlatá. Všade bolo plno stolov s jedlom a pitím, a hlavne všade bolo veľa ľudí. Všetci boli oblečení v noblesných róbach, sem tam nejaká žena bola ovešaná rôznymi zlatými príveskami, náramkami alebo náušnicami. Predvádzali sa pred sebou ako nejaké modelky, ale určite mnohé z nich mali iba napodobeniny pravých zlatých šperkov. Mala som pocit, akoby som sa dostala do nejakej romantickej sračky, ktoré matka tak s radosťou sledovala. "Lea, Tereza tu sme." Zamával nám otec a otočil sa k postaršiemu mužovi. Mama ma tiahla k veľkému stolu, kde sedelo plno ľudí, ktorých som buď nepoznala alebo o nich párkrát počula v televízii. "Milé dámy a páni, predstavujem svoju dcéru Leu." Povedal otec s širokým úsmevom a pozrel sa smerom ku mne. Naraz sa však na jeho tvári zračilo prekvapenie a mierne znechutenie. Premeral si ma takým istým kritickým pohľad ako predchvíľou mama a potom sa pozrel na ňu. Ona sa iba pousmiala, akoby mu hovorila nech to nerieši. Otec odtrhol odo mňa zrak a ospravedlňujúco sa na prítomných usmial. Všimla som si ako sa pár deciek od vedľajšieho stola na mňa pobavene pozeralo a sem-tam sa aj ozval piskľavý chichot. V duchu som prevrátila oči a sadla si na stoličku.