365 colours of rainbow

5. Prízrak

„Sophie?" prázdnym domom sa ozval chrapľavý hlas. Muž v stredných rokoch pomaly vstúpil do obývačky, pričom svoj ošúchaný, hnedý kufrík hodil do rohu miestnosti. „Sophie, si tu?" znova zakričal v domnienke, že ho jeho žena nepočula. Avšak ani po dlhej chvíli, kedy pozorne načúval, sa neozvala žiadna odpoveď.

„Kam mohla v túto hodinu ísť?" pomyslel si. Bolo pre ňu netypické, aby niekam odišla bez toho, žeby mužovi nedala vedieť kam ide. Vedela, že by sa jej manžel veľmi strachoval, hlavne po tom, ako ju pre pár týždňami niekto napadol na ulici, a to za bieleho dňa, čoho následkom bola veľká jazva na temene hlavy a slabší otras mozgu.

Muž si mierne povzdychol a v kapse od novučičkého saka vylovil svoj mobilný telefón. Rozhodol sa, že vlastnej manželke zavolá, aby sa uistil, či je všetko v poriadku. V zozname kontaktov našiel jej číslo, ktoré následne nato vytočil. Ani nie o pár sekúnd začul známu melódiu, ktorá sa tichučko ozývala na poschodí. „Sophie?" opäť zvolal brunet, pričom svoj zrak upriamil na schody. „Si doma?" pomalými krokmi sa vydal vpred, stále držiac svoj mobil u ucha. „Možno si iba na chvíľu zdriemla a nepočula ma prichádzať," pomyslel si a potichu kráčal hore. Nechcel, aby sa jeho manželka zobudila, pretože vedel aká vie byť nevrlá, pokiaľ sa dobre nevyspí.

Na poschodí bola nezvyčajná tma. Brunet opatrne nahmatal vypínač, pričom ním párkrát zašťukal, no svetlo sa aj tak nezažalo. „Krucinál aj s poondiatymi poistkami," zahromžil a zapol baterku na telefóne. Nechcel riskovať, že by sa o niečo potkol a pritom si rozbil papuľu. „Sophie," znova zavolal do ticha, zatiaľ čo sa pomaly šuchtal dlhou chodbou k ich spoločnej izbe. V tom muž zaregistroval pohyb za oknom a strhol sa. Jeho zrak okamžite padol na prázdnu ulicu, ktorú sem-tam osvetľovali blikajúce pouličné lampy. „Bože, hlúpy vtáci. Raz z nich istotne dostanem infarkt," s povzdychom pokrútil hlavou.

Opatrne zaklopal na biele dvere, ktoré následne na to s tichým vrznutím otvoril. „Sophie? Spíš?" zašepkal a pomaly vstúpil do miestnosti. Avšak na jeho veľké prekvapenie bola izba tichá a hlavne prázdna. „Žeby si, telefón zabudla doma?" podivil sa brunet. Bolo to zvláštne, no extrémnu váhu tomu neprikladal. Aj je mu sa to občas stávalo, predovšetkým, keď sa veľmi ponáhľal do roboty alebo na nejaké stretnutie. Vyzliekol si svoje sako, ktoré následne nato zavesil na stoličku a začal si rozopínať gombíky na bielej košeli. „Joe," tichučký, studený šepot sa znenazdajky obtrel o jeho ucho. Mužovi po chrbte prebehol studený mráz a s búšiacim srdcom sa prudko otočil. No, nikoho za sebou nezbadal. „Dočerta, z tej únavy začínam šalieť," prehrabol si vlasy a vyzliekol si košeľu. Z poličky zobral uterák, chystajúc sa ísť do sprchy.

„Joe. Ty si, ale nezbedný chlapec," bledé ruky muža prudko chytili za svalnaté ramená, pričom ho stiahli na posteľ. Joe vypleštil oči nechápajúc, čo sa deje. „Sophie, prestaň. Toto nie je vtipné," namrzene zašomral, aj keď v jeho hlase bolo možné počuť istý náznak zdesenia a neistoty. Izbou sa ozval tichý chichot. „Joe, ty malý hlupáčik," jemný hlások sa opäť ozval u brunetovho ucha. „Už mám toho dosť!" skríkol, pričom sa snažil postaviť na trasúce sa nohy. Avšak na Joeho veľké zdesenie sa jeho telo nepohlo ani o malinkatý milimeter. „Myslíš, že ťa nechám ujsť, Joe," dievčinine ónyxové oči sa upriamili to tých jeho, zelených. „K-k-kto si?" muž poplašene pozeral po mladej žene, ktorá sa znenazdajky zjavila v jeho izbe, sediac na jeho bruchu. „ Ach nikto podstatný," zas a znova zašepkala, pričom nič netušiaceho muža pobozkala na suché pery. Brunetovi sa táto situácia ani zďaleka nepáčila a chcel dievča zo seba zhodiť. Nechcel, aby ho takto videla jeho žena, ktorú nadovšetko miloval. Nikdy by mu neuverila, že sa tu toto zvláštne stvorenie z ničoho nič objavilo, pričom ho obchytkávalo na dosť nevhodných miestach.

„Prosím prestaň," zaškemral Joe, snažiac sa pritom vyhýbať blondínkiným perám. „Vy muži, skazíte každú zábavu," dievča sa veselo zachichotalo a uvelebilo sa na mužovom lone. Trocha sa ponaťahovalo a pozrelo sa na vydeseného Joeiho. V jej čiernych očiach sa lišiacky zablyslo a jemné pery sa razom preformovali do desivo pokriveného úsmevu. Zo zažltnutých tesákov pomaly kvapkala zvláštne vyzerajúca tekutina a miestnosť zaplnil neznesiteľný zápach hnijúceho mäsa. „Uvoľni sa Joe. Aby som si lepšie mohla vychutnať tvoje sladké mäsko," zasmial sa hlboký hlas vychádzajúci z útrob dievčiných úst.

Okolité ticho preťal hrozitánsky škrekot linúci sa z mužovho hrdla, zatiaľ čo mu prízrak mladého dievčaťa zabáral svoje polámané pazúre do teplého tela, ktoré trhalo na malé kúsky a tie si následne nato vkladalo doširoka roztvorených úst.

Sophie Kruegerová prišla domov až neskoro v noci. Vyzula si topánky a opatrne prešla do obývačky, kde zažal vysokú rohovú lampu. Všimla si kufríku pohodeného v rohu miestnosti a mierne sa pousmiala. „Miláčik, som doma. Prepáč, že som nezavolala, ale nechala som mobil v spálni na nočnom stolíku a Donna mi odmietla požičať svoj. Dúfam, že si sa príliš nestrachoval," zakričala do útrob domu a zvalila sa na kreslo. Chvíľu načúvala tiaživému tichu. „Joe?" povedala neisto, keď sa hodnú chvíľu nikto neozýval, pričom sa postavila na vratké nohy a po schodoch sa vydala do ich spálne. „Joe si t-" jej ruka pomaly skĺzla z chladnej kľučky dverí, potom čo sa so zavŕzaním otvorili. Dych sa jej zrýchlil, srdce prudko rozbúchalo a z hrdla sa vydral vydesený výkrik. Joe Krueger, konkrétne iba jeho hlava s mŕtvolne vypleštenými očami, ležala na posteli, ktorej biele povlečenie bolo nasiaknuté jeho vlastnou krvou.

Nikto, dokonca ani privolaní kriminalisti, si nevedeli vysvetliť kam sa podelo celé mužovo torzo aj s rukami, a hlavne ako sa vrah dostal do zamknutého domu bez toho, aby nezanechal aspoň malú stopu alebo si ho všimli susedia.