Creepy Stories & Creepypasta(Prebieha úprava)

40.Robert The Doll

V roku 1800 sa Thomas Otto a jeho rodina nasťahovali do domu na rohu ulíc Eaton a Simonton v meste Key West, ktorý je dnes známy ako Dom umelcov. Ottovci boli známy tým, že boli veľmi bohatí a mali služobníkov, s ktorými nezaobchádzali moc dobre, často ich dokonca bili a týrali. V tomto príbehu je v strede zvratu jedna z ich haitských služobníc. 

Táto žena bola najatá, aby sa starala o ich syna Roberta. Jedného dňa si pani Ottová všimla, že práve táto služobníčka robí na ich dvore čiernu mágiu a nechala ju vyhodiť. Než žena odišla, dala malému Robertovi tri stopy vysokú bábiku, vyplnenú slamou, s gombíkmi namiesto očí a vlasy, ktoré boli veľmi podobné tým, ktoré mal Robert.

V tej dobe neboli bábiky podobné deťom nič neobvvyklé, ale táto sa zadala byť jedinečná. Robert ju pomenoval po sebe a obliekal ju do svojho oblečenia. Robert The Doll sa stal jeho verným spoločníkom, nosil si ho dokonca aj na nákupy do mesta. Bábika mala aj miesto pri jedálnom stole a Robert jej dával kúsky mäsa, keď sa rodičia nepozerali.

Dokonca si ju bral aj do postele, aby mohla spať vedľa neho. 

Čoskoro sa tento nevinný vzťah vyvinul do niečoho oveľa zvláštnejšieho. Neskôr sa Robert rozhodol nechať si len svoje druhé meno Gene, pretože hovoril, že Robert je meno bábiky, nie jeho. Z jeho izby bolo často počuť, ako sa rozpráva s Robertom. Bolo počuť, ako Gene niečo povie vo vysokom detskom tóne a odpovedi sa mu dostane v hlbokom hlase. 

Niekedy o neho malo služobníctvo aj matka strach.

Často ho nachádzali, ako sedí v rohu izby a kričí, zatiaľčo Robert sedí na stoličke alebo posteli a pozerá priamo na vystrašeného chlapca. To bol ale len začiatok.

Predmety v domácnosti boli rozhádzané po celom dome, Geneho hračky boli znetvorené a z izieb sa ozývalo chichotanie.  Kedykoľvek sa niečo také udialo, Gene povedal vždy rovnakú vec: ,,To urobil Robert!"

Chlapec bol vždy potrestaný za to, že to zvádza na Roberta. Ako sa tieto výtržnosti opakovali a rástli, stále viac a viac služobníkov opúšťalo domácnosť a Ottovci museli najímať ďalších.

Cítili, že už je čas s tým niečo urobiť.  Na doporučenie od tety Geneho, rodičia zatvorili Roberta do boxu v podkroví. A tam zostal niekoľko rokov.

Po smrti svojho otca sa Gene rozhodol, že sa vráti do domu svojho detstva spoločne so svojou manželkou. Stal sa z neho umelec, ktorý cítil, že tento veľký dom mu poskytne veľa priestoru pre jeho maľovanie. Išiel aj do podkrovia, aby oprášil svoju starú hračku. Cítil sa k nej zvláštnym spôsobom priťahovaný, a to aj cez to, že sa to jeho manželke nepáčilo. Gene bábiku začal zase všade nosiť. Dokonca ju nechal posadenú na jeho obľúbenej stoličke, zatiaľčo spal so svojou manželkou v posteli.  

Potom, čo pani Ottová presunula Roberta späť do podkrovia, sa stal jeho hlavnou doménou sklad. Manželstvo Ottových sa začalo pomaly rozpadať a manželka sa za záhadných okolností zbláznila a zomrela. Gene ju čoskoro nasledoval.

Robert údajne napadal ľudí a  niekedy ich zamykal do podkrovia. Tí, čo do domu niekedy zavítali, počuli zákerný smiech vychádzajúci zo skladu. Robert na nejakú dobu potom zostal v dome sám, dokým sa sem nenasťahovala nová rodina a nezačala dom renovovať.  Bábika bola znovu presunutá do podkrovia. A história sa opakovala.

Roberta často nachádzali v rôznych častiach domu. Raz ho dokonca našli na posteli nových nájomníkov, ako sa chichotá s nožom v ruke. To rodine stačilo dosť na to, aby utiekla z domu. Robert bol neskôr premiestnený do múzea v East Martello, nachádzajúci sa v Key West, kde sedí v presklenom boxe. 

Návštevníci a pracovníci múzea hovoria, že niekedy videli, ako sa bábika pohla. Jej úsmev sa časom zmenil na úškrn. Jeden zamestnanec, ktorý čistil Robertov box a nechal ho samého, zhasol svetlá a na noc odišiel domov. Keď sa na ďalší deň vrátil a rozsvietil, Robert sedel v inej pozícii než predošlý večer, s novým nánosom prachu a nečistôt na jeho topánkach. 

Niektorí hovoria, že vás môže aj prekliať.  Ak si chcete Roberta odfotiť, musíte sa ho na to zdvorilo opýtať. Pokiaľ to povolí, nebadane nakloní svoju hlavu na stranu. Pokiaľ tak neurobí a vy aj tak tú fotku urobíte, budete vy, aj ľudia čo s vami vtedy boli v múzeu, prekliati. Rovnako dopadnete, ak si z neho budete uťahovať. Dnes zostáva Robert v múzeu v East Marttelo v jeho námorníckom oblečku, zvierajúc plyšového levíka, pokračujúc vo svojich výtržnostiach.