Creepy Stories & Creepypasta(Prebieha úprava)

6.A Memory

Keď cestujete späť ku svojim najranejším spomienkam, nič nie je betón. Reťazec hmlistých obrazov vám príde na myseľ spočiatku ako náhodné momentky, ale každá z nich je spojená s určitými pocitmi a emóciami. Sú preniknuté mystickou až takou snovou kvalitou. Sú ako kúzlo Vianoc, kedy bol Santa ešte stále reálna postava.

Mnohé z týchto snímok je možné umiestniť v akomkoľvek druhu kontextu. Sú to len ... zapadnuté ústrižky v zabudnutých štrbinách mozgu bez hlavy a päty.

Niektoré z tých spomienok sa ani v spätnom pohľade nezdajú reálne. Spadol som naozaj z tohto stromu pri jazere, na tvrdú zem bez jediného škrabnutia? Nezranil som sa nejako? Bol to naozaj len obyčajný sen?

Nemyslím si. Iste, mám spomienky na vzdialené sny, ale je medzi nimi a realitou určitý rozdiel. Neviem, ako by som to mal povedať, ale jedna pamäťová schránka ma vždy trápi. Trápi ma spomienka na jednu skúsenosť, ktorá bola tak neuveriteľná až som si hovoril, že to nemôže byť pravda.

Jediný dôvod prečo som tomu veril boli detaily, ktoré vykukovali až s výraznou jasnosťou.

Nie som si úplne istý, kedy sa to presne stalo. Nemohol som byť starší ako päť alebo šesť rokov. Môj brat a ja sme spali v našej poschodovej posteli. Pretože bol brat starší, spal na hornom lôžku.

Prebudil som sa, ale bola ešte noc. Cítil som sa divne, tak nejako inak ... Spomínam si, že som videl dážď, ale nepočul žiadne klopanie kvapôčok. Žiadne "kvap kvap". Jednoducho len a len ticho, ktoré trhalo moje uši. Okno bolo otvorené a v miestnosti bolo veľmi chladno. Ale prečo bolo to okno otvorené? Triasol som sa medzitým čo sa závesy jemne pohojdávali vo vetre.

  To ticho. Bolo tak intenzívne, až mi to ničilo ušné bubienky. Ležal som na boku postele, s jednou rukou visiacou cez okraj poschodovej postele. Postupne som si uvedomil, že podlaha akosi "hreje". Cítil som akýsi vyhrievaný vánok, ktorý jemne zahrieva moju ruku. Teplo prichádzalo a odchádzalo v krátkych intervaloch. Nakoniec mi ale došlo, čo to je. Bolo to niečie dýchanie.

Z pod mojej postele vyliezla žena. Mesačné svetlo odhalilo jej dlhé blond vlasy a čisto bielu košeľu. Chvíľu som si kvôli šeru myslel, že to bola moja matka. Nemal som preto žiadny strach. Je to smiešne, ako zvláštne funguje mozog dieťaťa v noci. Čo by predsa pod posteľou robila moja mama? 

Bol som príliš unavený na to niečo povedať a tak som zostal ležať, ale periférnym videním som stále pozoroval tú ženu. Ležala na chrbte a jej tvár bola ponorená v tme.

Zrazu sa prudko prevalila na bok a pomaly liezla po štyroch na druhý koniec postele. Potom vyšplhala po rebríku na hornú posteľ, kde spal môj brat. Každý jej pohyb bol veľmi jemný a úplne tichý. Pripomínala mi bielu stuhu tancujúcu vo vetre. Zavrel som oči a pomaly zaspával.

Spomínam si, že mi môj brat druhý deň ráno rozprával o podivnom sne.

Zdalo sa mu o žene, ktorá žila "pod podlahou" a išla sa v noci hrať. Keď jej šaty v daždi mokli, vrátila sa späť a čosi každému, kto spal zašepkala do ucha.

Už si presne nepamätám, čo to motala, ale niekedy od tejto noci celú našu rodinu začal sužovať tento sen. Každú noc sa nám zdalo o tej istej žene. Doktori ani psychiatri nám nedokázali pomôcť.

Potom sme sa odsťahovali a všetko prestalo.

 Zvláštne, na čo sa mozog niekedy rozhodne spomenúť ....