Creepy Stories & Creepypasta(Prebieha úprava)

15.Sen alebo realita?

  Sen alebo realita ?

Každému z nás sa niekedy stane niečo, čo si nie je schopný logicky vysvetliť.
Je zaujímavé, že veci, ktoré človek nieje schopný pochopiť, sa často dejú v jeho hlave.

Bola som vtedy ešte celkom malá, mala som asi 8 rokov.
Stalo sa to v noci.
Ten večer som išla spať ako obyčajne, o ôsmej. Ľahla som si a zatvorila som oči.
Myslím, že som spala, ale s istotou to povedať nemôžem.
Prebudila som sa, bola som  úplne pri zmysloch.
Potrebovala som vykonať potrebu, tak som sa postavila a po špičkách, tak, aby som nezobudila ostatných, som sa vydala na WC.
Moja izba je prepojená s tou bratovou, a keď chcete z izby alebo do nej, musíte ísť cez tú bratovú izbu.

Opatrne som ju prešla a prekĺzla som pootvorenými dverami.

Záchod už je len pár metrov ďalej na chodbe.

Lenže ...

Na chodbe, vedľa izby, z ktorej som práve vyšla, máme zrkadlo.

Také to veľké, vyrezávané zrkadlo.

Zrazu som dostala strach.

Niečo nebolo v poriadku.

Viselo to vo vzduchu a bolo to skoro hmatateľné.

Začalo mi búšiť srdce.

Urobila som krok. Nič sa nedialo.

Urobila som ďalšie dva kroky k záchodu a nazrela som pritom do zrkadla, ktoré sa, prišlo mi, chvelo.

Keď je tma, nie sú tiene.

Ale ja, ja som tieň videla.

V zrkadle stál vysoký, čierny, pokrivený tieň, jeho okraje sa rozplývali a okolo neho sa krútili chápadlá. Vyzeral skoro ako človek ...

Žmurkla som ... Skôr som zavrela oči.

Keď som ich otvorila, tieň tam bol, ale vyzeral inak.

Ako niečo medzi levom, krokodílom a ešte niečim ...

Nechápem, čo to bolo. A ako som to mohla spoznať.

Utiekla som na záchod. Potichu.

Aby som nezobudila ostatných.

Po vykonaní potreby som utekala do izby.

Skočila som na posteľ a rýchlo som sa zavŕtala do deky.

Zaspala som s búšiacim srdcom.

Ráno som sa išla pozrieť na to zrkadlo.

Žiadny tieň tam nebol, len ...

Na skle som uvidela nový šrám.

Je tam dodnes.

Keď som sa tam ráno vrátila a pozrela sa na svoj odraz, pocítila som, ako sa mi niečo hebké obtrelo o nohu.

Nič za mnou nebolo, pretože v zrkadle som sa odrážala len ja ...

Čo to mohlo byť?

Som paranoidná ...

Dnes som sedela pri stole v izbe, učila som sa angličtinu.

Otravné slovíčka ...

Avšak, všade bol pokoj, len v ušiach zastrčené slúchadlá poskytovali hudbu.

Zrazu ma prepadol zvláštny pocit.

Niečo mi hovorilo: ,,Vyber si tie slúchadlá z uší. Počúvaj. "

Vytiahla som ich, ďalej som ale pozerala na slovíčka.

Zrazu niečo ťažko zaťukalo na moje okno.

Alebo snáď niekto?!

Nikto tam nebol.

Ulica bola ľudoprázdna.

Mám azda halucinácie?

Moja mama má len jednu kamarátku, ale zato najlepšiu.

Jazdíme k nim čas od času na návštevu.

Tento rok sme tam boli tiež.

Na Vianoce.

 Strýko nám porozprával, čo sa deje jeho kamarátovi.

Jeho kamarát má mlyn.

Áno, býva v mlyne.

Raz sedel na záchode, keď sa zrazu k nemu cez dvere prepravilo  niečo ...

Taká ,,Guča" hmloviny.

Nič mu to neurobilo, len sa to pred ním vznášalo.

On tam chudák sedel, polovičky stiahnuté strachom.

Nakoniec sa odhodlal a povedal: ,,Prosím ťa, aspoň na záchod za mnou nechoď! "

A ono to odišlo.

Od tej doby za ním tá hmlovina chodí. Skôr sa vznáša ...

A on tomu začal hovoriť Franta.

Ono totiž, keď sa niečoho bojíte a pomenujete to, máte z toho menší strach alebo ho nemáte vôbec.

On už ho nemá.

Franta mu neškodí, len za ním chodí.

A vidia ho všetci.

On svoje návštevy upokojuje: ,,Prosím vás, toto je Franta, tak sa ho nebojte, on je dobrý, len nemá rád, keď ním prechádzate. Obchádzajte ho. "

No. Obídete ho a on vám nič neurobí.

Tak to je Franta.