Creepy Stories & Creepypasta(Prebieha úprava)

30. I see you, Darling...

,, Vidím ťa, drahá, vidím ťa, chcem sa len hrať..." zašepkala som, tisnúc ruky na sklo okna do izby mojej kamarátky. Pokiaľ dobre viem, volá sa Amy...

Keď sa pozrela, ukázala som jej svoje ostré zuby, zachichotala som sa nad jej výkrikom. Prilepila som svoje čelo na sklo a sledovala ju svojimi červenými očami. Odhrnula som si z tváre prameň svojich plavých vlasov, takže ma mohla Amy vidieť úplne. Vykríkla a schovala sa pod perinu, čo bolo znovu nasledované mojim smiechom.

,, Malá hlúpa kamarátka, stále ťa vidím... Idem k tvojim dverám, áno?" povedala som veselo a otočila som sa od sklenenej tabule, mieriac ku dverám domu. Upravila som si oblečenie, zatiahla za prívesok, ktorý na mojom krku držal stužky. Skontrolovala som, či sa mi vo vlasoch stále vyníma veľká bielo-červená mašľa a keď som zistila, že tam stále je, už mi nič nechýbalo.

S úsmevom som pozorovala krvavo červené dvere. Amy bola hlúpe dieťa, nemohla ma zastaviť v hraní našej hry iba zamknutím dverí... Ale aby som bola slušná, zazvonila som na zvonček pri dverách.

,, Ding dong, ding dong," spievala som spolu so zvončekom. ,, Poponáhľaj sa, ja čakám..." Keď nikto neodpovedal, zazvonila som znova. ,, Ding dong! Poponáhľaj sa, Amy, zomieram od hladu... Čakám tu na teba, poď, vyjdi von!" Môj žalúdok v súhlase s mojimi slovami zavrčal, z čoho sa mi na tvári rozlial úsmev. 

Moja kamarátka stále neodpovedala a tak som do dverí zatlačila. Akonáhle sa moja ruka dotkla kľučky, ozvalo sa cvaknutie zámku. Vkročila som dovnútra. ,,Poponáhľaj sa, kamarátka, choď a bež...Ideme sa zahrať na schovávačku! A budeme sa dobre baviť..."

Zvonček pri dverách sám od seba znovu zacinkal, zvončeky sa rozoznievali skoro prázdnym domom. ,, Din dong!" spievala som. ,, Poponáhľaj sa, som u teba doma, kamarátka... Utekaj a schovaj sa, možno ťa nenájdem!" Nad týmito slovami som sa musela zasmiať. Vždy som svojich priateľov našla.  Vždy...

Moje kroky sa rozoznievali po plávajúcej podlahe, sem tam sa ozvalo také to typické zapraskanie. Postavila som sa za dvere od izby, o ktorej som vedela, že tam je Amy. Po zaklopaní na celkom práchnivé drevo som sa zachichotala.

,, Ahoj, drahá...Neboj sa ma. Chcem sa len hrať... Bež a schovaj sa!" zatlačila som rukou na kľučku, počúvajúc šušťanie pokrývky a tiché krôčiky po koberci spolu s jemným, prerývaným dychom. Pozerala som na kľúčovú dierku, dokým dvere necvakli. ,, Nemôžeš ma zamknúť, hlupáčik..." šepkala som. ,, Vždy ťa nájdem...Počujem, ako dýchaš..."

Zvnútra som začula vydesené vypísknutie. Hlúpa kamarátka...Nikdy sa neschováš... Premýšľala som, zatiaľčo sa znova ozval zvonček. Zase som zatlačila do dverí, ktoré sa otvorili a moje oblečenie pri dotyku so závesmi zašušťalo. Porozhliadla som sa po svojej kamarátke. Nebolo po nej ani stopy...

,, Múdre dievčatko, nechávaš ma hádať, však? Síce nevidím, kde sa teraz schovávaš... Ale neboj, drahá, hra čoskoro skončí..." rozhliadala som sa po okolí, šepkajúc. Prikrývky na jej posteli boli zhrnuté a nebola tak možnosť, že by bola tam. Z nejakej časti miestnosti sa ozvalo tlmené, vystrašené pípnutie...

,, Vidím, ako sa bojíš, drahá... Neboj sa...Len sa hráme hru..."

Prešla som po miestnosti a pozrela sa pod posteľ...nič.  Potom som ale zrazu zahliadla kučeravé, čokoládovo hnedé vlasy, žiariace v slabom svetle mesiaca. Skrinka bola pootvorená a ukrývala drobné, trasúce sa dievčatko.

,, Ah, kdeže...kdeže by mohla moja malá Amy byť?" usmievavo som si pospevovala. ,, Ešte som sa nepozrela do skrine..."

Trhnutím som rozdrapila dvere skrine a usmiala sa. Dole sa rozoznel opäť zvonček. ,, Ding dong," zvonila som s ním. ,, Tu si..." schmatla som ju a hodila ju na zem. Počula som zvonček znovu, keď som pozerala dole na Amyine nehybné telo a sledovala, ako litre krvi presakujú cez jej pyžamo. Kľakla som si pred ňu a rozmazávala si tak na oblečení viac a viac krvi. Skvelé...

,, Túto hru som vyhrala, zlato... Teraz je rada na tebe..." zašepkala som a kráčala ku dverám. Amy bola nová kamarátka, a postupne nimi budú všetky malé deti. Zostúpila som dole do haly, keď sa zase rozoznel zvonček, neubránila som sa úsmevu. 

,, Túto hru som vyhrala, teraz je rada na tebe! Túto hru som vyhrala, teraz je rada na tebe!" opakovala som šťastne. Vkročila som do temného objatia noci a jemne za sebou zatvorila dvere, potom stačilo jediné ťuknutie na drevo, aby som ich zamkla.

,, Ah, ale aká hanba..." zašepkala som, než som začula zvonček, ako naposledy zazvonil, potom som už bola spokojná. Pozerala som do nočného sveta, ktorý ma obklopoval, ale žiadny z týchto domov tu ma k sebe nevolal. Nepočula som jediný detský nádych.

,, Nikto nezostal..." zamumlala som si sama pre seba a pokrčila ramenami.

Môžem sa vždy presťahovať, ísť inam. Otočila som sa a zasalutovala domu, ktorý som navštívila naposledy. Toto je očividne moje zbohom...Premýšľala som, než som sa otočila a splynula s nocou. Je čas nájsť si nového priateľa.