Creepy Stories & Creepypasta(Prebieha úprava)

23.Noc v hoteli

Sledovala som ubiehajúcu krajinu z okna auta. Slnko už pomaly zapadalo a začínal nám dochádzať benzín. Neostávalo mi nič iné, ako dúfať, že čoskoro nájdeme benzínovú pumpu a nejaký hotel, inak by sa náš výlet do USA premenil na nočnú moru.                                               ,,Neboj, neďaleko by malo byť miesto, kde sa dá doplniť benzín." upokojoval ma Jonathan. Zjavne si všimol, aká som rozrušená. Len som sa otočila a zasa sa pozerala z okna. Bola som na neho naštvaná, že benzín nedoplnil už pri minulej zastávke. A tiež bolo treba nájsť nejaký hotel. Mapa bohužiaľ žiadne budovy neukazovala. 

,,Vidíš, hovoril som ti to."Jonathanov hlas ma vytrhol z myšlienok. Pár metrov pred nami bola malá stavba, ktorá slabo svietila. Jonathan zaparkoval pri pumpe a ja som išla nakúpiť niečo na jedenie. Vošla som posuvnými dverami do malého obchodíku a poobzerala som sa po niečom dobrom. Nakoniec som vzala bagety a Colu. Prišla som k pultu, u ktorého nikto nestál. Zakašlala som, aby som ukázala, že som tu. Nič sa nedialo, tak som sa naklonila cez pult a zavolala, že by som rada zaplatila. Asi po minúte vyšiel von vychudnutý, zakrpatený a pravdepodobne aj nahluchlý starček. Prehodili sme spolu len pár slov, potom som mu zaplatila a rozlúčili sme sa. Vonku som počkala, až Jonathan zaplatí benzín. Začínalo sa už stmievať. Dokonca sa mi zdalo, že vidím prvé hviezdy.

,,Pokúsim sa nám niečo dohovoriť v tom hoteli." pozrela som na zarastenú cestičku vedúcu smerom k starej budove. Omietka sa z neho odlupovala, niektoré okná boli rozbité a po stenách sa tiahli dlhé praskliny. Z úst mi vyšlo len slabé "eh" , ale bolo mi jasné, že nič lepšie už dnes nezoženieme. S povzdychom som zamierila za Jonathanom, ktorý bol už o pár krokov napred. Mlčky sme kráčali smerom k budove. Ticho noci narušovalo iba cvrčenie hmyzu a občasné zašušťanie v kríkoch. Nechala som Jonathana, nech všetko zariadi, zatiaľ čo som sa obzerala po hoteli. Ľudia na recepcii boli vážne milí, ale z nejakého podivného dôvodu ma zaujal vešiak. Ležali pri ňom zablatené topánky a vedľa nich špinavé rukavice, cez ktoré bola položená modrá stužka. Nad nimi visel tmavý kabát, ale najzvláštnejší bol klobúk visiaci úplne hore. Boli na ňom prirobené kosti, pravdepodobne rebrá. Nemohla som od neho odtrhnúť oči. Z tranzu ma vytrhol až Jonathan, keď mi prišiel ukázať kľúče od dvoch izieb. 

,,Izba s manželskou posteľou je už obsadená, musíme spať oddelene." S tými slovami mi podal kľúče. Vzala som si izbu 24, on 22. Akonáhle som došla do svojej izby, plesla som sebou na posteľ. Počkala som, až mi Jonathan donesie kufor a potom som sa išla okúpať. Potom som ešte prehodila pár slov s ostatnými ľuďmi. Na to, aký to bol starý a zničený hotel, sa tu ubytovalo dosť ľudí. O niečo neskôr som sa prezliekla do pyžama a išla spať. Prebudila som sa v mojej posteli. Zvláštne však bolo, že posteľ už nestála v rohu miestnosti, ale na lúke. 

Pomaly som vykĺzla z postele a moje nohy sa dotkli studenej zeme. Rozhliadla som sa okolo seba. Lúku obklopovalo more čiernych stromov. Zrazu som za sebou počula smiech. Okamžite som sa otočila. Za mnou stálo nejaké stvorenie. Na hlave malo klobúk zdobený kosťami. Na jednej ruke mu chýbal prst a zrejme sa to snažil zakryť rukavicami, ktoré boli pokryté hnedými škvrnami. U lakťa mal uviazanú modrú stužku. Široko sa usmieval a ľavý kútik mal roztrhnutý až k uchu. Jedno oko žiarilo krvavo červenou farbou, to druhé zase modrou. Ustúpila som smerom k lesu. On sa len usmial a povedal: ,,1,4, 3, 1." Na nič som nečakala a utekala lesom preč. Preskakovala som spadnuté kmene a prepletala sa medzi kríkmi. Snažila som sa nevšímať si vetvičiek, ktoré ma švihali do tváre. Nevidela som ho, ani nepočula jeho kroky, ale určite bol stále za mnou. Vbehla som na ďalšiu lúku. Ležali na nej stovky zmrzačených tiel. Najprv som myslela, že sú len tak náhodne rozhádzané, ale potom mi došlo, že tvorili číslo. 1431 . Ostatný boli zoradení, ako keď si zberateľ radí svoje známky. Odvrátila som pohľad a zadívala sa tomu monštru do očí. Tmavý plášť mu povieval vo vetre. Začínalo mi dochádzať, že tie hnedé škvrny na rukaviciach sú zaschnutá krv. 

,,Dovidenia." povedal a zmizol. Prebudila som sa celá spotená. Všetko bolo rovnaké. Izba, posteľ, skriňa. Vydýchla som si. Posadila som sa a chvíľu rozmýšľala nad tým desivým snom. Po chvíli som to vzdala. Nemalo to cenu. Sny a nočné mory sa ľuďom zdajú stále. 

,,Zlato, nechceš ísť na chvíľku von?" ozval sa od dverí Jonathanov hlas. Znel choro, akoby ho bolelo v krku a celú noc kašľal. Nechcelo sa mi zdvihnúť z postele, otvoriť dvere a pohovoriť si s ním, tak som len otočila hlavou a skríkla jasné "Nie." Pozrela som sa na mobil. Bolo 5:08. Čo v túto dobu môže chcieť? Prestala som nad tým premýšľať a radšej zaspala. Prebudili ma až slnečné lúče prúdiace medzi záclonami. Určite už bude poludnie. Vstala som a išla zobudiť Jonathana. Prekvapilo ma, že tu nevidím nikoho z obyvateľov hotela. Prišla som k dverám číslo 22. Vnútri ma čakalo nepríjemné prekvapenie. Jonathan ležal na posteli. Všade bola krv. Naprosto všade. Okolo neho stáli policajti, ja naproti nim, neschopná jediného slova. 

,,A vy ste kto?" spýtal sa policajt. 

,,Som Sarah, jeho manželka." vykoktala som po chvíli. Rozrušením som skoro nedokázala hovoriť. Jeden policajt ma potom odviedol do mojej izby, kde mi chcel položiť niekoľko otázok. ,,Čo ste tu vôbec robili?" 

,,Ubytovali sme sa tu. Pracovníci boli milí, takže sme..." 

,,Akí pracovníci?" prerušil ma policajt. ,,Tento hotel je už dvadsať rokov opustený. Je mi ľúto, že sa vás na to musím opýtať, ale neberiete nejaké drogy?" 

,,Nie, to v žiadnom prípade!" ohradila som sa. 

,,Dobre, počkajte tu." povedal policajt. 

,,Počkajte, mám otázku. Kto vás zavolal?"

,,Nejaký starček z benzínovej pumpy. Hovoril, že počul výkrik a bál sa ísť sem sám."

 ,,Kedy vlastne Jonathan zomrel?" musela som sa ho pýtať čo najrýchlejšie, ako ma šok prejde a ja sa rozplačem. 

,,Niekedy medzi treťou až štvrtou hodinou ráno." povedal policajt ochotne. ,,Vrátim sa za päť minút." Dodal ešte. Keď som sa nad tým zamyslela, jedna vec mi prišla naozaj čudná. Jonathan zomrel asi o štvrtej ráno. Ale úplne zreteľne si pamätám, ako sa ma o 5:08 pýtal, či nechcem ísť von. Ak bol Jonathan mŕtvy, kto to bol za dverami? Potom som si spomenula na ten sen a na číslo 1431. Čo to číslo znamená? Má s tým nejakú súvislosť? Bola som vystrašená a už som nechcela byť ani minútu sama. Rozbehla som sa k policajtom. Otvorila som dvere izby 22, ale nikto tam nebol. Pozrela som sa na mobil. Bolo 14:31. Dvere skrine sa otvorili. Vynorili sa z nich ruky v špinavých rukaviciach. Monštrum si upravilo klobúk a pozrelo sa na mňa svojimi rôznofarebnými očami. A ja som vedela, že toto je môj koniec a stanem sa obyčajnou súčasťou jeho zbierky.