Creepy Stories & Creepypasta(Prebieha úprava)

27. Doors

Asi začnem s tým, že som bol adoptovaný.

Svoju pravú matku som nikdy nepoznal.. opustil som ju v dobe, kedy som bol príliš malý na to, aby som si čokoľvek pamätal. Nemôžem sa ale sťažovať, svoju adoptívnu rodinu milujem. Boli na mňa vždy tak dobrí. Nemusel som sa báť toho, že by som nemal čo jesť, spal som každý deň v teple a pohodlí a moja večierka bola skoro neobmedzená.

Poviem vám niečo o svojej rodine: Najprv – moja matka. Nikdy som jej nehovoril priamo mami alebo mamička, skôr som ju oslovoval jej krstným menom, Janice. Ale nevadilo jej to, oslovoval som ju tak už asi tak dlho, že si to prestala všímať a zvykla si na to. Bola to strašne milá a láskavá žena, práve ona bola tá prvá, kto prišiel s tým, že ma adoptujú. Niekedy som si pri sledovaní televízie položil hlavu na jej lono a ona ma jemne hladkala a škrabkala na chrbte. Typická mama, ako vystrihnutá z Hollywoodských filmov.

Potom je tu môj otec... Jeho meno je Richard a nikdy ma nemal moc rád, tak som ho začal oslovovať otec v mojom zúfalom pokuse o získanie pozornosti a naviazaní kontaktu. Nefungovalo to. Nezáležalo na tom, ako som ho oslovoval, nikdy ma nemal rád tak ako svoju dcérku. Čo je pochopiteľné.

Bol známy svojim prísnym prístupom. Neváhal svoje deti preplesknúť, keď urobili niečo zle. Pocítil som to na vlastnej koži už keď som sa ako malý učil chodiť na záchod, už si ani nespomínam, koľkokrát ma udrel. No.. keď už nič iné, tak som vďaka jeho metódam slušne vychovaný.

A potom tu je moja sestra. Emily bola veľmi malá, keď si ma adoptovali, takže sme boli zhruba podobne starí, aj keď ona bola predsa len o trochu staršia. Bral som ju ale ako svoju malú sestričku, ktorú musím ochraňovať. Vychádzali sme spolu dobre, až prekvapivo dobre na to, aké sú väčšinou vzťahy medzi súrodencami. Vždy sme spolu boli hore dlho do noci a iba sme sa dlhé hodiny rozprávali. Teda, rozprávala skôr ona; ja som ju radšej počúval, miloval som jej príbehy. A miloval som aj ju.

V našom malom dome sme nemali dostatok izieb a pretože sa mi nechcelo samému spať v obývačke, dali mi rodičia k Emily vedľa postele matrac. Od tej doby tam spím natrvalo. Nevadilo mi to, pretože som s ňou vždy rád trávil čas a mohol som jej byť nablízku, keby potrebovala pomoc.

Všetko sa ale zmenilo tej strašnej noci. Bol som doma a zrovna som driemal, keď som začul, že dole Emily otvorila vchodové dvere. Ten zvuk ma vytrhol zo spánku a rýchlo som pálil z izby dole po schodoch do obývačky, aby som ju privítal. Emily prešla vstupnými dverami, objala ma a po nej ju nasledovala Janice a môj otec.

„Vyspal si sa dobre?" doberala si ma Janice, zatiaľčo ma škrabala na hlave. Len som pohodil hlavou a zavrčal, aby som jej doberanie oplatil.

„Tieto zvuky na svoju mamu nerob!" vyletel na mňa otec, zatiaľčo za nimi zatváral dvere a vešal si kabát.

„Veď som len vtipkoval.." zavrčal som dostatočne potichu, aby to nepočul. Zrejme sa mi to podarilo, pretože mi nedal facku.

Emily sa so mnou presunula do našej spoločnej izby. Začala mi hovoriť o svojom dni, čo všetko prežila, videla, veď to poznáte, hovorila o takých tých veciach, čo zaujímajú len teenagerky. Aj tak som ju ale počúval, aby sa necítila zle a odstrčene. Po jej výklade navrhla, že sa pôjdeme pozerať na televíziu a ja som sa ihneď hnal na gauč, aby som zabral ovládač. Len pretočila očami nad tým, že sa jej malý braček chová ako decko a sadla si vedľa mňa.

Zapli sme televíziu a sledovali ju až do západu slnka. Emily bola ten typ dievčaťa, čo miesto animákov a telenoviel sledovalo Discovery, Animal Planet alebo Natural Geographic. Ja som tieto stanice sledoval tiež rád, takže som nič nenamietal. Vlastne to boli jediné programy, ktoré dokázali udržať moju pozornosť.

Keď už bolo veľmi neskoro, prišla za nami Janice.

"Emily, už máš dávno spať. Vypni televíziu a choď do svojej izby. A ty tiež." ukázala na mňa. Emily teda vypla program, na ktorý sme sa pozerali a zdvihla sa spoločne so mnou. Keď sme sa pomaly vliekli do našej spoločnej izby, nemohol som sa zbaviť toho pocitu, že je niečo zle..

Keď sme boli v izbe, vypla svetlo. V tu chvíľu som v periférnom videní zahliadol pohyb. Malo to byť niekde za oknom, ale keď som sa tam pozrel poriadne, uvidel som, že tam v skutočnosti nič nie je. Aj tak som z toho bol ale trochu rozrušený. Kvôli svojej sestre.

Ležal som v tme izby, ktorú osvetľovalo len ponuré svetlo pouličnej lampy zvonku. A čas od času som pochytil tiché zvuky ozývajúce sa spod okna. Praskanie vetvičiek, šušťanie listov, kroky.. Pocítil som známy pach potu a krvi. Otvoril som oči.

Po chvíli zvuky zvonku zmizli a po zápachu už nebolo ani stopy. Začal som zase zaspávať, ale za nejakú dobu som začul hlasnú ranu z druhej strany domu. Okamžite som vyskočil z postele.

"NIEKTO JE V DOME!" vykríkol som, keď mnou prešla dávka adrenalínu.

"Zobuď sa!" skúšal som jemne buchnúť do Emily. Keď sa konečne zobudila, rýchlo som letel do spálne mojich rodičov.

Otec bol mŕtvy. Mal prerezaný krk a striekala z neho krv, na posteľ, na podlahu, všade. Všimol som si, že dvere do kúpeľne boli zatvorené a pred nimi niekto stojí. Nejaký muž.

Bol naozaj veľký a robustný. Otočil sa a pozrel sa na mňa, v tú chvíľu som konečne mal poriadny výhľad na jeho tvár. Nikdy na ten pohľad nezabudnem. Jeho oči boli vypúlené a sklené, plné žiadostivosti. Po dlhej brade mu stekala krv, jeho oblečenie bolo špinavé a jeho tvár tak chladná... Až teraz som si uvedomil, že je miestnosť plná príšerného pachu potu zmiešaného s krvou, ktorý som cítil predtým zvonku.

Uvidel ma. Uvidel ma a usmial sa na mňa tým odporným úsmevom plného žltých zubov. Skoro sa mi zastavilo srdce. Myslel som si, že ma zabije, ale on sa len vrátil do kúpelne, ako by ho moja prítomnosť vôbec nezaujímala. Bol som tak vystrašený. Len som kričal a plakal. Sledoval som, ako vyrazil dvere od kúpelne, za ktorými bola moja bezbranná matka. Sledoval som, ako vytiahol starú hrdzavú žiletku a zašiel s ňou do matkinho brucha.

A potom sa niečo ozvalo; tá posledná vec, ktorú som v túto chvíľu chcel počuť. Ako Emily kričí. Ako na seba sťahuje pozornosť. Tá obrovská zrúda sa zdvihla od mŕtvoly mojej matky a pozrela sa na moju malú sestru. Rýchlo sa narovnal a vyrazil smerom k nám. Emily sa otočila a začala utekať, zatiaľčo som sa ho snažil zastaviť a zachrániť ju, ale nemalo to cenu, ihneď ma predbehol a hnal sa po nej. Prečo bola ešte stále v dome? To nepochopila, čo sa deje a neutekala preč za susedmi? Asi nie a teraz bola mŕtva a ja sám.

Rýchlo som sa za nimi rozbehol. Myslel som si, že ju ten muž zabije na mieste ako zbytok rodiny, ale bohužiaľ som sa zmýlil. Chytil ju a ťahal ju von z domu. V tú chvíľu som robil toľko hluku, koľko som len mohol a modlil sa, aby ma niekto začul a prišiel na pomoc. Nesmie si ju vziať. Nie ju.

Keď prešiel okolo mňa, natlačil som sa na stenu a začal vzlykať.

"Prečo?"

Neodpovedal, len mi dal ruku na hlavu, zatiaľčo Emily kričala a usmial sa na ma tým odporným žltým úsmevom.

"Dobrý chlapec."

Prekĺzol rýchlo medzi dverami s mojou sestrou a zmizol v tme skôr, než som ho stihol zastaviť.

Teraz sedím v dome spoločne so svojimi mŕtvymi pestúnmi a trasiem sa zdesením. On je tam s ňou vonku. A len Boh vie čo s ňou teraz robí. Nemôžem nič robiť. Určite by som niečo urobil, keby som mohol. Naháňal by som ho napríklad cez celé mesto, ale nemôžem. A tak tu sedím a pozerám na vchodové dvere. Pozerám na svoje laby. Kiež by som vedel otvárať dvere...