Fatass to Badass

Kapitola 47. - Erik a Nina. Navždy. (Posledná kapitola)

Nenápadne sa snažím odvrátiť od Erika, ale v aute sa to veľmi nedá.

„Nina, si v poriadku?"

„Uhm," mumlem a odmietam k nemu otočiť hlavu. Snažila som sa byť cool, robila som žuvačkové bubliny a jedna – krásna, obrovská, ružová – mi praskla. Teraz mám ústa zalepené ako leukoplastom a do žuvačky sa mi priplietli aj vlasy. Nikdy v živote to nerozmotám, budem sa musieť dať ostrihať dohola a odsťahovať ako mníška do Tibetu.

„Myslím, že aj tu máš ešte kúsok," ukazuje mi Erik na sveter. Dofrasa, takže si to všimol. Utriem si ružové zvyšky aspoň z líca a konečne na neho pozriem. Je celý červený od potláčaného smiechu.

Našťastie už zabáčame k chalupe, takže je v pohode, že venuje viac pozornosti mne, než ceste.

„Som nemožná," opriem si hlavu o sedadlo.

„Ale si moja a ja ťa mám rád, aj keď si nemožná," usmeje sa a zatiahne ručnú brzdu. „Alebo možno práve preto."

Občas sa mi pri Erikovi stáva, že sa nedokážem nadýchnuť. Že srdce mi zaberá celý hrudný kôš a nie je tam ani milimeter voľného priestoru pre kyslík. Je mi to jedno. Kto potrebuje dýchať, keď má Erika?

Odomkne chalupu. Je tu omnoho chladnejšie, ako keď sme tu boli v lete. Otvorí okenice, aby sa vyvetrala stuchlina, položí tašky do kuchyne a kľakne si ku krbu. Sledujem, ako mu pracujú svaly pod svetrom, keď stavia tenké drievka do pyramídy, vkladá pod ne papier, škrtá zápalkou. V krbe sa rozhára drobný plamienok. Erik trpezlivo čaká, zopárkrát do neho fúkne, potom priloží hrubšie poleno. Na krku mu pulzuje tep, široký chrbát napína sveter. Páči sa mi, že nerobí zbytočné pohyby, nepumpuje nohou, neobhrýza si nechty... Cítim sa pokojnejšia už len pri pohľade na neho. Začnem vykladať tašky, aby som bola aspoň trochu užitočná.

„Nechaj to tak a poď sa prejsť, kým sa trochu vyvetrá ten zápach stuchliny a dymu."

Postaví sa, objíme ma zozadu, cítim jeho dych vo vlasoch. Privriem oči. Nikam sa mi nechce ísť, najradšej by som tu takto zostala s ním, naveky, ale má pravdu.

Drží ma za ruku, vedie ma lesom. Vo vzduchu cítiť tlejúce lístie, jeseň je v plnom prúde. Pred nami je kopa napadaného lístia, ktorú tam zrejme nafúkal vietor.

„Ktovie, aké by bolo skočiť priamo do stredu. Stavím sa, že je mäkká ako perina," napadne mi. Už sa vidím ako éterická víla s vencom z farebných kvetov. Bohémska ako dievča z éry hippies. Lesná žienka. Rozbehnem sa.

„Nemyslím, že to je dobrý..."

Erik ani nestihne dopovedať vetu. Skočím rovno do tej krásnej pestrej hromady.

„Au, krucinálfagot, kto tam dal tie konáre?" nadávam, keď ma pod rebrami čosi pichne. Kopa lístia ma zhltla, ale vôbec to nie je príjemné. Je vlhké a lepí sa mi na telo. Erik sa smeje, až sa plieska po stehnách. Vystrelím z hromady rovnako rýchlo, ako som do nej skočila.

„Fuj, čo to je?" poskakujem dokola, snažím sa striasť drobný lezúci hmyz, ktorý na mňa naliezol za tých päť mikrosekúnd, čo som tam ležala.

„Stoj, dám ti to dolu," Erik si utiera slzy smiechu. „Nina, veď to sú len larvy," upokojuje ma.

„Larvy? LARVY? Aj tie malé obludy z Votrelca boli najprv iba larvy," kvílim a tuho prižmurujem oči, aby som nevidela, čo všetko zo mňa ometá. „Musím prestať byť taká zbrklá a impulzívna, lebo na to doplatím," šomrem, keď sa vraciame domov.

Erik sa zastaví a zvrtne ku mne. Cez holé konáre stromov presvitá bledé jesenné slnko, čoskoro bude zapadať. Zatiahne mi zips na bunde až ku krku.