Fatass to Badass

Kapitola 9. - Spoločné nákupy

„Čo by si povedala na toto?" podáva mi do kabínky bledomodrú košeľu a džínsovú sukňu. Milé od neho, keby neboli aspoň o číslo menšie. Ale zase je fajn, že ma vníma ako chudšiu, než v skutočnosti som.

„A čo toto?" vyjdem von z kabínky a ukážem mu čierne šaty.

Pokrčí nosom.

„Príliš tmavé a nudné."

„Fajn, akurát pre mňa. Ja som totiž nudná."

Nadvihne obočie.

„Nina, ty si posledné dievča na svete, ktoré by bolo nudné. Vyskúšaj si tieto," snaží sa mi nanútiť mentolové tričko bez rukávov. Voľné, dvojvrstvové, zakrylo by pneumatiky a hodilo by sa k čiernym nohaviciam aj na maturitu. Zatvorím za sebou dvierka a prevlečiem si ho cez hlavu.

„Ako to vyzerá?" vykuknem von.

Erik sa opiera o otvorené dvierka kabínky.

„Vyzerá to výborne," povie, ale vôbec pri tom nehľadí na tričko. Študuje moju tvár. Pristúpi kúsok bližšie, zvlhnú mi dlane. Ako je možné, že má na mňa taký efekt? Erika by mali používať v továrňach, kde sa testujú antiperspiranty. Ak sa dievčatá nespotia pri pohľade na neho, dezodorant môže ísť na trh. Nakloní sa ku mne. Odrazu neviem, či som naozaj v obchode alebo sa váľam doma v posteli s jedným z mojich príliš živých snov. Možno mi o chvíľu zazvoní budík.

Lenže nezvoní nič a Erikova tvár je už takmer pri mojej. Panikárim, netuším, čo mám urobiť. Mám našpúliť pery? Alebo nakloniť hlavu?

„Takto to bude lepšie," povie a vytiahne mi vlasy spoza goliera. Som taká rada, že som nič neurobila, darmo čo by som sa bola strápnila. Stojím ako paralyzovaná, lebo rukami mi stále šmátra okolo krku. Snaží sa zapnúť gombík vzadu pod vlasmi.

Stále si neviem zvyknúť na to, že oproti mne je taký dokonalý. Bezchybná pleť, zrejme už s ním nemávajú hormóny ako so mnou, vlasy, ktoré poslúchajú aj bez tony gélu, modré modré modré oči.

„Vďaka," poďakujem a odvrátim sa, lebo inak by som asi urobila nejakú hlúposť. Pobozkala ho. Alebo sa počúrala od nervozity. To druhé je asi pravdepodobnejšie.

„Prečo si stále vyberáš tmavé farby? Sivá, hnedá, čierna," pýta sa.

„Neviem. Tmavé farby nikdy nevyjdú z módy, nie?"

„Plánuješ tie veci nosiť do konca života?"

„To asi nie, prečo?"

„Tak vidíš, kúp si niečo farebné. Čo na to, že to vyjde z módy, aj tak to nebudeš nosiť viac ako dve sezóny."

Má pravdu, ale nevie, prečo naozaj nosím tmavé. Chytí ma pod bradou a nadvihne mi hlavu.

„Nina, nemusíš sa schovávať do tmavých farieb, aby zakryli pár nedostatkov." Okej, mýlila som sa, vie presne, prečo nosím tmavé farby. Zahanbene sklopím zrak.

„Ty nemáš rada nakupovanie?" kvízuje ma zase, keď sa ponáhľam von z obchodu. Zdá sa, ako keby jeho otázky nemali konca-kraja. Nie je mi to nepríjemné, len som zvedavá, prečo ho tak zaujímam. Veď ja som fakt nudná.

„Mám, ako všetky dievčatá. Ale veľmi to človeka nebaví, keď je limitovaný len na cirkusové stany a oblečenie, ktoré vyzerá ako plachta."

„Nina, ty si cvok," krúti hlavou a usmieva sa.

„To mi nehovoríš nič nové," frflem.

Teším sa však na topánky. Pri nich nevadí, či som tučná alebo chudá, topánky nikdy nesklamú. V obuvi si skúšam všetko možné, prechádzam sa pred veľkým zrkadlom a tvárim sa, že som na móle. Erik sa dobre baví.

„Au, zasekol sa," poťahujem zips na nízkej čižmičke, ale nejde.

„Počkaj, skúsim," kľakne si k lavičke, kde sedím a trhne ním. Zips ľahko skĺzne dolu a Erik mi vyzuje čižmičku. Cítim sa teraz trochu ako Popoluška, keď jej princ obúval sklenú topánočku. Erik nevstáva, natiahne sa, aby mi vyzul aj druhú, hoci na tej zips funguje perfektne. Pomaličky ho posúva dolu a sťahuje mi topánku z nohy. Chvíľu nič nehovorí, ani nič nerobí, len tam kľačí a díva sa na moje nohy v ponožkách, posunie sa pohľadom až ku kolenám a potom si odkašle. Dúfam, že mi práve teraz nedokáže čítať myšlienky, inak by asi odpadol, keby vedel, v akej situácii si ho predstavujem.

„Mali by sme ísť," povie akýmsi hlbším hlasom a zasunie topánky do regálu. Doslova ma ťahá preč, netuším, čo sa deje. Kým prejdeme do oddelenia s chlapčenskými vecami, vráti sa do normálu.

„Kedy bude svadba?" Hlas už má tiež normálny.

„V júli. Brat sa bude v obleku potiť ako prasa."

„Tomu verím. Tiež neznášam, keď sa musím navliecť na skúšky do saka."

„Vieš, že si ťa nedokážem predstaviť v ničom inom, len tričku a kraťasoch?" tresnem. Až potom si uvedomím, ako to vyznelo. Nadvihne obočie. „Ježiš, tak som to nemyslela. Neboj sa, nijako si ťa nepredstavujem, len že vždy ťa vidím v posilke v tričku a tak..." trepem ako bláznivá. Jasné, že klamem. Predstavujem si ho vo všeličom, nielen tričku a kraťasoch. Občas aj bez nich. Červenám sa ako pivonka. „Takže, čo potrebuješ?" snažím sa to zahovoriť a obraciam sa k vešiakom s bundami.

„Asi tričko a košeľu."

Nájdeme zopár vhodných kandidátov a zopakuje sa situácia v kabínke, len v opačnom garde. Erik skúša, ja čakám. Lenže Erik je chalan, on sa nemusí schovávať pri prezliekaní. Pretiahne si tričko cez hlavu rovno predo mnou. Som rada, že mám teraz lepšiu kondičku, inak by to moje srdce nevydržalo a dostala by som infarkt. Niekedy je realita omnoho lepšia ako sny. Musím sama sebe pripomínať, aby som dýchala a držala ústa zatvorené. Oblečie si košeľu a obráti sa ku mne.

„Myslím, že lepšia bude zapnutá," zdá sa mi a hneď sa pustím do zapínania. Až po sekunde si uvedomím, že možno mu to nie je príjemné, keď sa správam ako jeho mama. Zdvihnem hlavu, aby som videla, či sa netvári nahnevane. Vôbec. Díva sa zhora na mňa, široký hrudník sa mu pod mojimi rukami zdvíha a klesá. Trochu sa mi roztrasú prsty a mám problém zapnúť ďalší gombík. Pomaly zdvihne ruky a pomôže mi. Dala by som pol života, keby tento dotyk trval dlhšie. Naše prsty spoločne zápasia s gombíkom, možno dlhšie, ako je nevyhnutné. Nedokážem to posúdiť, lebo pre mňa zastal čas.

„Je to perfektné," poviem a vôbec nemyslím košeľu.

„Je to perfektné," pozrie mi do očí a na sekundu mám pocit, že tiež nemyslí na oblečenie.

---

Ha, tak čo hovoríte na toto? :-)))