Fatass to Badass

Kapitola 28. - Neštandardné tretie rande

Ide mi roztrhnúť hlavu od učenia. Už som sa nadrvila hádam všetky dátumy v celej histórii ľudstva, prečítala som si o starovekých filozofoch aj to, čo jedávali na raňajky a o súčasných politikoch viem do detailov dokonca aj také triviálnosti, ako napríklad ktorému z nich sa zarezávajú trenky. Mám toho fakt dosť. Navyše vonku je krematórium, aspoň štyridsať stupňov v tieni, varí sa mi mozog.

Našťastie je už šesť hodín, o chvíľu sa mám stretnúť s Erikom a pôjdeme sa prejsť niekam medzi stromy, kde sa roztavený asfalt nebude lepiť na podrážky. Konečne nás čaká skutočné rande. Bez rodičov a modlím sa, aby aj bez trapasov. Ešte teraz ma bolí stehno od tetanovky a na prste svieti leukoplast.

„Nina, mám problém." Srdce mi klesne na úroveň slepého čreva, keď si nájdem sms od Erika. „Mama sa zdržala v práci a musím strážiť Mišku. Ak chceš, môžeme rande zrušiť. Pochopím, keď sa budeš chcieť vyhnúť mojej rodine J"

Je to akési čudné. Veď vravel, že sestra už má štrnásť, načo ju potrebuje strážiť? Žeby sa snažil vyhovoriť?

„Je chorá? Musí zostať doma?" Je to jediné logické vysvetlenie.

„Nie, ale...je to komplikované takto v smske."

Obhrýzam si nechty. Omylom strčím do úst obviazaný ukazovák a zasyčím od bolesti. Ak ešte niekedy uvidím nejakého králika, tak dúfam, že už len v sviečkovej omáčke, prikrytého knedľou.

„Neviem, čo sa deje, ale už mi prepína z tepla. Tak či tak idem von. Ak to nevadí tebe alebo sestre, pokojne môžeme rande absolvovať aj v trojici. Aspoň jej dám darček, ktorý som jej dodatočne urobila."

„Dobre, som rád, že ťa uvidím. Snáď ti nebude vadiť Miška."

Hm, prečo by mi vadila? Podľa toho, čo o nej rozpráva, je to veľmi zlaté a dobré decko.

Počkám ich na začiatku parku. O chvíľu ich vidím približovať sa. Erik drží za ruku bucľaté dievča. Nie je už trochu stará na to, aby ju musel vodiť za ruku? Možno je zranená, akosi čudne kráča, našľapuje iba na špičky. Idem im naproti.

Erik trochu spomalí. Skloní sa k sestre a čosi jej hovorí. Pohladí ju po krátkych blond vlasoch. Poznám ho ako svoju dlaň. Alebo možno aj lepšie, lebo na svoju dlaň nezízam každý deň ako na zjavenie. Podľa toho, ako si prehrabáva vlasy, strká voľnú ruku do vrecka a zase von z vrecka rozoznám, že je nervózny. Len neviem prečo. Snáď nemá Miška so sebou ďalšie krvilačné zviera?

„Som rada, že ste prišli, môžeme ísť pozrieť kačky na rybník," usmievam sa. Netrúfnem si ho pobozkať, keď vidím, že ani on sa k tomu veľmi nemá. Nebodaj sa hanbí pred mladšou sestrou?

„Miška, toto je Nina," predstaví najprv mňa. Jeho sestra má širokú tvár a oči modré ako Erik. Len trochu zvláštne, ako keby boli máličko šikmé. Miška sa usmeje, ale nič nepovie. „Nina, to je moja mladšia sestra."

Natiahnem ruku, ale Miška akosi nereaguje. Zvedavo si ma obzerá, usmieva sa, stále sa drží Erika.

„Niečo pre teba mám. Dodatočne k narodeninám."

Z igelitky vyberiem háčkovanú čiapku. Je to môj koníček, ale nikde sa tým nechválim. Háčkovanie nie je práve číslo jedna medzi tínedžermi.

Miška pozrie na Erika, ten sa usmeje a vezme čiapku.

„Si v nej veľmi pekná," pochváli sestru.

„Ďakujem," konečne sa ozve Miška. Ešte aj rozpráva akosi čudne, ako keby mala v ústach horúci zemiak. Škriabem sa na hlave ako keby som mala vši, mozog sa vrtí rýchlejšie než bubon práčky, keď žmýka, ale som v koncoch.