Fatass to Badass

Kapitola 19. - Vedľa seba

Zrejme som zaspala, pretože keď otvorím oči, oheň už dohára a sedí pri ňom len niekoľko posledných vytrvalcov.

„Mala by si si ísť ľahnúť do chaty, kým si môžeš vybrať aspoň nejakú slušnú posteľ," hovorí Erik. Ospalo si šúcham oči a prikyvujem. Nasledujem ho k autu, aby som si vzala spacák, a potom do chaty. Všade spia ľudia, niektorí v čudných polohách. Asi ako kto kde odpadol. Niektorí aj na kôpke. Ráno budú mať riadnu opicu a k tomu dolámaný chrbát.

Prejdeme dolné miestnosti, ale postele aj gauč sú plné.

„Skús hore," ukazuje Erik na strmé drevené schody. Som taká unavená, že by som si najradšej ustlala rovno tu, na zemi, ale premôžem sa a vyškriabem sa hore. Na vrchnom schodíku sa potknem a keby ma nezachytil, zletela by som dolu. Asi to bol pud sebazáchovy, pretože lezie hneď za mnou a pri páde by nemal šancu a vzala by som ho so sebou ako lavína. Hurikán El Nina. Vystrie ruku a keď stratím rovnováhu, podoprie ma zdola...rovno za zadok. To ma okamžite preberie lepšie ako kofeín priamo do žily. Zúrivo sa červenám, keď premýšľam nad tým, aké bolo pre neho dotknúť sa mojej zadnice. Ako keby držal mäkkú huspeninu? Alebo pri mojej celulitíde skôr ako pomaranč?

Vidím, že nikto sa neobťažoval prezliecť do pyžama a stavím sa, že ani s ústnou hygienou sa netrápili, nuž sa na to vykašlem aj ja. V náručí zvieram spacák a obzerám sa, kam si ľahnem. Už je voľná len jedna posteľ. Strašne dúfam, že Erik povie, že je taký unavený, že si ľahne rovno ku mne.

„Pomôžem ti?" ponúkne sa a rozloží mi spacák. Všuchnem sa dnu a zazipsujem sa. Erik nevyzerá, že by sa zberal preč, ale ani nevyzerá, že by sa chystal uložiť ku mne. Vybalí vlastný spacák a rozprestrie ho na zem. Tak nič, smola. Ale aspoň budeme v jednej miestnosti.

Ešte pred chvíľou som bola totálne unavená, teraz však nemôžem zaspať. Prehadzujem sa zo strany na stranu, zízam do tmy.

„Si v poriadku? Nie je ti zle?" ozve sa zdola.

„Nie, nemusíš sa báť, že by som ťa v noci ovracala," uškrniem sa.

„To sa vždy toľko mrvíš, kým zaspíš?" pýta sa znova po chvíľke.

„Neviem, čo je to so mnou. Akosi sa neviem uložiť."

„Tá posteľ nie je bohviečo."

„Posteľou to nie je, len som odrazu akási nepokojná. Odpadla mi starosť, či zmaturujem, a pribudla nová – či ma vezmú na výšku," vzdychnem si.

„Nina, nedokážeš aspoň na chvíľu vypnúť? Veď len dnes si zmaturovala."

„Viem, ale ja už som taká. Mám v kuse hlavu plnú myšlienok, stále sa o niečo strachujem a vymýšľam hypotetické scenáre."

„Na čo myslíš práve teraz?"

Na to, že by som ocenila, keby si si vyzliekol tričko a vliezol ku mne do spacáku, pomyslím si, ale nahlas to, samozrejme, nepoviem. Prezradím mu druhú vec v poradí.

„Na to, že ak ma nevezmú, skončím ako predavačka v supermarkete. Ak po gympli nejdeš na výšku, si nula. Nemáš žiadne praktické skúsenosti. Vieš si ma predstaviť v polyesterovej uniforme?"

Potichu vyprskne tlmeným smiechom.

„Nesmej sa, ide o moju budúcnosť," karhám ho.

„Prepáč. Ale fakt si nemyslím, že ti hrozí práca za pokladňou."

„Skôr niekde v sklade. Nie som dosť vzdelaná ani na to, aby som obsluhovala pokladňu. Ach, asi mi praskne hlava," chytím sa za spánky.

Počujem šuchot a Erik sa dvíha zo zeme. Vykladá svoj spacák na posteľ, líha si ku mne. Vystrie rameno a naznačí mi, aby som si na neho položila hlavu. Schúlim sa do ohybu medzi ramenom a plecom, z trička mu cítiť vôňu dymu.

„Je to lepšie?" spýta sa.

Nie sme telo na telo, delí nás vrstva látky a tepelnoizolačnej vrstvy spacáku, ale keď mi položí ruku cez pás, nahováram si, že cítim jeho teplo. Nervózne myšlienky sa upokojujú, môj dych sa synchronizuje s jeho dychom. Cítim sa šťastná, ako už dávno nie. Čo na tom, že ma nepobozkal? Mal pravdu, aspoň sme nepokazili to, čo máme, nech už je to čokoľvek.

Zaryjem si nos hlbšie do jeho trička, dýcham pravidelne, viečka mi klesajú. Posledné, čo si pamätám je, že si ma pritiahne bližšie, dá mi bozk kamsi na vrch hlavy a zaželá mi dobrú noc.

---

Prepáčte, dnes pridávam trochu neskoro...ale snáď lepšie neskoro ako vôbec, nie? :-)