Fatass to Badass

Kapitola 39. - Choď za ním

Skoro sa rozplačem od úľavy, keď mi to zdvihne po prvom zazvonení.

„Je otec v poriadku?" opýta sa skôr, než stihnem otvoriť ústa. Zaskočí ma.

„Áno, pekne sa zotavuje. Prečo?"

„Myslel som, že keď mi voláš, chceš mi oznámiť zlé správy." Jeho hlas v telefóne odrazu ochladol a stvrdol. „Inak nechápem, prečo by si sa mi ozývala."

„Rada by som ti všetko vysvetlila. Bolo to len nedorozumenie a..."

„Nina," skočí mi do reči, „my dvaja si nemáme čo povedať. Odstrihla si ma bez akéhokoľvek varovania. Bez logického dôvodu. Mesiac si ma ignorovala. Kým som bol so Stankou, takéto drámy mi pripadali normálne, ale pri tebe som zistil, že si iná, že bez tej teatrálnosti je vzťah oveľa príjemnejší. Asi som sa v tebe zmýlil. Nemám viac náladu na podobné vystúpenia. Som rád, že otec je v poriadku, pozdrav ho odo mňa. Ahoj." Telefón zmĺkne.

Pozerám na neho a nechápem, čo sa práve stalo. Erik, najmilší chalan na svete, mi to práve položil. Nenechal ma ani dohovoriť. Asi som si to predstavovala veľmi ružovo, že mu len zavolám, Ahoj, rozmyslela som si to, chcem ťa naspäť, a on pribehne. Chápem ho, ale to neznamená, že ma to nebolí. Až teraz si uvedomujem, čo som vlastne vyviedla.

Otec na mňa súcitne pozerá.

„Asi to nešlo podľa plánu, však?"

Krútim hlavou. Nemôžem rozprávať.

„Bude to v poriadku," utešuje ma. „Erik je rozumný, dá si to vysvetliť."

„Je rozumný, v tom to práve je. Má pravdu. Preskočilo mi a on si to odniesol. Má plné právo vykašľať sa na mňa. A nechal ťa pozdravovať."

Celé to znie totálne absurdne.

Musím si sadnúť, aby som neodpadla.

„Ninka, choď za ním. Možno osobne to pôjde lepšie."

„Nevyzerá, že by ma chcel vidieť."

„Za pokus nič nedáš."

„Myslíš okrem mojej hrdosti a zbytkov dôstojnosti, ktoré mi ostali?"

Aj otec si všimol iróniu v mojom hlase.

„Choď, naozaj nemáš čo stratiť."

Sama som túto frázu kedysi často používala. Hop alebo trop, nemám čo stratiť. Až teraz si uvedomujem, aká som bola hlúpa. Každý má čo stratiť. Najmä ja. Nariekala som, že nemám nové oblečenie, väčšie vreckové, lepšiu postavu, nový iPhone. Lenže ja som mala úplne všetko. Mamu, otca, brata, Erika. Veci nie sú dôležité, ľudia áno. A ja som jedného z nich dobrovoľne odhodila.

Je úplne zbytočné, aby som si robila mejkap. Ani hrubozrnná omietka by nezakryla červené uplakané fľaky na tvári. Zhrabnem kľúče, vtisnem otcovi bozk a utekám do posilky.

„Držím palce!" počujem, keď sa veziem výťahom dolu.

Celú cestu utekám. Telo si odvyklo od pohybu, potím sa, líca mi horia od námahy, strachu, hanby. Lenže Erik ma už videl vo všelijakom stave. Panebože, zahodila som chalana, ktorému nevadilo, že po cvičení vyzerám ako baklažán! Ako som mohla byť taká hlúpa? Po rozhovore s otcom vidím všetko celkom zreteľne, ako keby som si vyčistila okuliare.

Modlím sa, aby bol v práci. Nakúkam cez sklo. Stojí za pultom, opiera sa o vysokú stoličku a číta si. Knihu? Nie, vyzerá to na skriptá. Celkom som zabudla na skúšku, ktorú nespravil. Bola som taká zahľadená do seba, že som si vôbec neuvedomila, že ho čaká na konci augusta opravný termín. Dekanský. Hop alebo trop. Lenže žiadne „nemám čo stratiť". Erik má tiež veľa čo stratiť. Nemôže opakovať ročník, či nebodaj vypadnúť zo školy.

Pritískam nos na sklo. Asi to vycíti, pretože pozrie priamo na mňa. Oči sa mu rozšíria. Nedokážem identifikovať jeho výraz. Prekvapený? Určite áno. Nahnevaný? Trochu. Potešený? Sotva. Ale je tam toho viac. Ľútostivý. Zranený. Rozhodnutý.

Obávam sa, že viem, ako tento rozhovor dopadne ešte skôr, než vstúpim dnu. Napriek tomu to urobím. Stlačím kľučku a idem si dať podupať aj po posledných zvyškoch hrdosti a sebaúcty, pretože Erik mi za to stojí.

---

Nina urobila prvý krok. Dokonca dva :-) Otázka je, či to bude stačiť :-)