Fatass to Badass

Kapitola 41. - Diera v srdci

V pondelok od rána oblieham univerzitu, kam chodí Erik. Netuším, kedy má skúšku, ani kedy skončí. Pre istotu som si vzala knihu, desiatu a slúchadlá, keby som tu musela čakať celý deň. Zložila som sa na lavičku rovno pri vchode, aby som ho ani náhodou neprehliadla.

Hoci ešte nezačal semester, do budovy a z nej sa trúsia študenti, zrejme nováčikovia ako budem aj ja, ktorí si vybavujú ubytovanie na internáte, zháňajú potvrdenie o návšteve školy a podobne; takisto aj ostrieľaní starší študenti, ktorí nadávajú na študijné oddelenie a mizerný rozvrh.

Snažím sa listovať v knihe, ale som príliš nervózna. Čo ak Erik neurobí skúšku? Čo ak je na mňa taký nahnevaný, že už so mnou nebude chcieť hovoriť? Držím si však palce a utešujem sa, že je rozumný, dá si veci vysvetliť.

Okolo poludnia sa už cítim ako údená klobáska v komíne. Slnko mi praží na hlavu, zrejme budem mať úpal a popáleniny prvého stupňa na tvári, ale statočne to vydržím, aby som sa nemusela presunúť do tieňa, odkiaľ nie je výhľad na vchod. Našťastie konečne vidím vychádzať z vestibulu blonďavú hlavu. Má modrú košeľu, sako prehodené cez plece. Na chvíľu som ako paralyzovaná. Vyzerá unavený a strhaný, zrejme sa učil celú noc. Aj napriek kruhom pod očami je to najkrajší chalan, akého som kedy videla. Zamieri smerom do mesta. Spamätám sa. Hodím do tašky desiatu a knihu a vystrelím z lavičky.

„Erik!" dobehnem ho na priechode pre chodcov.

„Nina," zmätene sa obzerá, ako keby nechápal, čo tu robím.

„Prepáč, že som ťa takto prepadla, ale naozaj s tebou musím hovoriť."

Unavene si pošúcha čelo.

„Myslím, že všetko sme si už povedali."

„Erik, nepovedala som ti ani milióntinu z toho, čo som chcela. Strašne ma to mrzí, prosím, daj mi šancu a uvidíš, že to bol proste len skrat, šoková situácia."

„Viem, pochopil som. Nehnevám sa na teba."

Uľaví sa mi tak veľmi, až sa mi zakrúti hlava. Takže sa už nehnevá? Ale prečo sa neusmieva? Prečo sa ma nesnaží pohladiť, dotknúť? Pristúpim bližšie. Necúvne, ale ani mi nejde v ústrety.

„Takže je to medzi nami v pohode?"

„Iste."

Znovu k nemu urobím krok, natiahnem ruku, ale na semafore naskočí zelená a Erik sa pohne na druhú stranu. Utekám za ním.

„Takže by som ťa mohla pozvať niekam na kávu? Aspoň by si mi porozprával, ako dopadla skúška," snažím sa udržať túto – aj tak zúfalú – konverzáciu. Vôbec to nejde tak, ako som si predstavovala. Nečakala som, že sa mi práve hodí okolo krku, ale dúfala som, že sa v pokoji niekam posadíme a porozprávame. Zatiaľ to však vyzerá na maratón okolo mesta.

Konečne zastane.

„Prepáč, Nina, som veľmi unavený a akosi nemám náladu. Ďakujem za opýtanie, skúška dopadla dobre. Dokonca som mal veľké šťastie. Bol som prihlásený na kurz fyzioterapie, ktorý sponzoruje jedna nezisková organizácia, ale v minulom semestri ma nevybrali. Uvoľnilo sa miesto a dnes mi ho ponúkli. V piatok nastupujem. Je to v Košiciach."

„To je výborné, teším sa s tebou. Ako dlho to trvá? Budeš tam celý víkend?"

„Nie," zasmeje sa, ale akosi trpko. „Budem tam štyri týždne." Pozrie na hodinky. „Prepáč, už vážne musím utekať. Treba vyzdvihnúť Mišku zo školy a potrebujem si začal vybavovať nejaké veci, aby som to stihol do odchodu. Maj sa pekne." Obráti sa na odchod. „Mimochodom," povie ešte cez plece, „počul som, že ťa zobrali na školu. To je fajn, vysoká sa ti bude páčiť. Ahoj."

Zrejme sa mi na slnku začali topiť podrážky alebo čo, pretože nemôžem hýbať nohami, asi sa mi zalepili o asfalt. Ale nie, to nebude podrážkami, pretože nemôžem hýbať ani rukami. Ani hlavou, ani ústami. Len tu stojím ako idiot, pozerám, ako modrá košeľa mizne za rohom a dúfam, že neodpadnem rovno do psieho lajna, ktoré niekto neodpratal z chodníka. Musím si sadnúť na obrubník a zhlboka dýchať. Vo filmoch vždy vidím, ako hysterické dievčatá hyperventilujú a potom dýchajú do papierových sáčkov. Aj ja by som teraz taký potrebovala... aby som si ho natiahla cez hlavu.

Panebože, nechápem, čo sa to stalo. Sedela som na lavičke, predstavovala si, ako Erikovi všetko vysvetlím a dáme to do poriadku. Lenže nič som nevyriešila, akurát som sa dozvedela, že ide na štyri týždne preč. Na ŠTYRI týždne?! Už to bolo dosť zlé, že som ho mesiac nevidela, ale aspoň som vedela, že keby to bolo veľmi kritické, môžem zabehnúť do posilky a aspoň ho pozorovať cez sklo. Takto bude štyristo kilometrov odo mňa. Za mesiac aj zabudne, že nejaká Nina vôbec existovala.

Je mi zle. Fyzicky aj psychicky. V hlave mi duní, v ušiach hučí. Vyberiem mobil, aby som mu aspoň zavolala, ale viem, že je to márne. Schovám ho späť do vrecka a hlavu skloním medzi kolená. Nedávno som čítala, že keď niekoho stratíme, je to, ako keby s ním zmizla aj časť z nás. Kým sme dvaja, sme kompletní - ako šišky. Keď ten človek odíde, vezme si naše srdce, už nie sme šišky, ale v strede máme dieru, zmeníme sa na donut. Autorka ale zabudla dodať, že to bolí tak strašne, ako keby ten kúsok šišky vyhryzol nejaký obrovský zver s jedovatými tesákmi, takže rana páli a štípe a zdá sa nám, že už nikdy sa nezahojí.

---

Nina to pohnojila a teraz za to musí zaplatiť. To je cena za to, aby sme si nezabudli vážiť to, čo máme. Ok, dosť bolo filozofických kecov. Každý si prešiel rozchodom a vie, ako veľmi to bolí. Našťastie toto je fikcia a ja viem, ako to celé dopadne, takže nemusíte vyťahovať vreckovky :-)