Fatass to Badass

Kapitola 38. - Oslobodenie

„Ninka, nechceš si zahrať šach?" pýta sa otec.

„Jasné." Vylúpnem sa z kresla pred telkou a presuniem sa o meter ďalej na gauč, aby som dočiahla na šachovnicu. To je asi najväčšia vzdialenosť, akú toto leto prekonávam. Nechodím cvičiť, nechodím von, s nikým sa nestretávam. Celé dni trávim s otcom, rozpráva mi o starých rodičoch, príbehy z jeho detstva. Nasávam všetko ako špongia. Nikdy som si neuvedomila, koľko toho o ňom neviem. Možno na svete nie je nikto, kto by to o ňom vedel. Je mi ťažko, keď si predstavím, že by umrel a ja by som si pamätala iba to, že pozerával kriminálky v telke a jeho obľúbené jedlo boli rezne. Bolo by hrozné, keby všetky tie krásne a zábavné príbehy nikto nikdy nepočul.

Otec býva unavený, často si potrebuje pospať pred obedom, aj poobede, a ja spím tiež. Vtedy polihujem v izbe so stiahnutými žalúziami a vypnutým telefónom. Uvedomujem si, že je to hlúpe. Môžem si za to sama, ale nedokážem s tým nič urobiť. Bojím sa. Bojím sa odísť z domu, keď je mama v práci. Čo ak by sa otcovi priťažilo? Čo ak by som vytiahla päty, aby som sa zabávala, a on by tu ležal, potreboval pomoc a nikto tu nebol? Čo ak by nedočiahol ani na telefón? Čo ak by aj mama bola doma, a ja by som tu nebola, a ona by zase musela všetko zvládnuť sama? Asi som cvok, určite je to nejaká diagnóza, ale príliš dobre si pamätám ten hrozný šok, keď som videla otca v nemocnici a bála sa, že o neho prídem.

Je strašne hlúpe aj to, že som sa rozišla s Erikom, ale strach nepustí. Som poverčivá. Ak by som sa mu ozvala, stretli by sme sa, dali sa dokopy, a otcovi, alebo komukoľvek inému, by sa niečo stalo, asi by som umrela. Vytvorila som si vlastné väzenie. Radšej som mala škriatkovi sľúbiť, že si amputujem nohu. Skackať po dome na jednej by bolo asi lepšie, než byť bez Erika, pretože mám pocit, že rozchod mi amputoval srdce.

Prvé dva týždne mi volal a písal. Nezvládla som to. Musela som si vypnúť telefón, odvtedy leží v zásuvke. Raz sa stalo, že prišiel k nám pred činžiak a zvonil na zvonček tak dlho, až som sa bála, že už nikdy neodíde. Mama bola s otcom na kontrole v nemocnici, takže som len sedela pri dverách, počúvala ten ostrý zvuk zarezávajúci sa mi do uší, mozgu, srdca a modlila som sa, aby odišiel, inak by som to nevydržala.

No a niekoľkokrát som ho videla sedieť na lavičke pred činžiakom. Dívala som sa z okna, dávala pozor na to, aby som nehýbala záclonou. Keby vedel, že som doma, možno by vybehol až hore a klopal na dvere. Asi by som sa zbláznila.

Chýba mi. Chýba mi tak veľmi, že to nedokážem opísať. Je to ako stratiť sama seba.

„Ninka, si na ťahu," vyruší ma otec z myšlienok.

Sústredím sa na hru, potiahnem koňom.

„Si v poriadku?" spýta sa otec.

„Prečo?"

„Práve si potiahla koňom a vyhodila vlastnú vežu. Ani som nevedel, že aj to sa dá," usmieva sa dobromyseľne, ale skúmavo na mňa pozerá.

„Som unavená." Moja univerzálna odpoveď.

„Chápem. Je veľmi vyčerpávajúce ležať celé dni na gauči a prepínať televízor alebo obracať stránky."

Našuchorím sa. Všimne si to.

„Nemusíš sa hnevať, len žartujem. Vážim si, ako sa o mňa staráš, ale som v poriadku. Nemusíš ma strážiť dvadsaťštyri hodín denne."

„To je okej, oci, robím to rada. Nedokážeš si predstaviť, ako mi bolo, keď si ležal v nemocnici."

Potľapká ma po ruke.

„Rozumiem, ale nemôžeš okolo mňa krúžiť donekonečna. Choď von, zabav sa. Dlho som nepočul ani o tom fešákovi, s ktorým si bola na svadbe."