Fatass to Badass

Kapitola 24. - Dve pehy a bozk

Som príšerne nervózna, ale dnes je to normálne. Všetci doma sú na nervy. Mama od rána chytá žlčníkové záchvaty, pretože nestíha kaderníčku, nezapne zips na sukni, našla očko na pančuchách, ktoré si chcela obliecť, tečie jej profesionálny mejkap od vizážistky, lebo je horúco ako v pekle. Brat strávil hodinu na záchode, ďalšiu hodinu v kúpeľni, lebo ani jeden uzol na kravate, ktorý si uviazal, sa mu nepozdával. Otec je nešťastný, lebo sú majstrovstvá sveta vo futbale, dokonca semifinále, a on ho neuvidí, lebo ide na svadbu. Dokážem si predstaviť, že rovnaký chaos vládne aj u nevesty doma.

Navliekla som si na seba ľahké žlté šaty so zlatým opaskom, vlasy vypla hore, aby sa mi nelepili na krk, keď sa spotím. Mejkapom som šetrila, keď som videla, ako mame po čele tečie pot a vyrýva brázdu do púdrového podkladu.

Konečne sme všetci hotoví a vyrážame na úrad. Až teraz ma chytá skutočná panika. Nechápem, prečo som Erika pozvala. Nemohli sme sa stretnúť na nejakom neformálnom rande? Musela som to urobiť tak, že ho predhodím celej rodine, dokonca aj Monikinej rodine, práve v čase, keď všetkým tečú nervy? Kam som dala rozum? Obhrýzam si nechty a ničím manikúru.

Pred Mestským úradom sa zbiehajú hostia s kvetmi. Nikde ho nevidím. Netušila som, že je to možné, ale panika ešte narastá. Čo ak nepríde? Možno aj jemu doplo, že je to fakt blbý nápad a nemá chuť stretnúť moju šialenú rodinu. Hlavne nie hneď na prvom rande. Je mi do plaču a nevoľno. Môže človek fyzicky naraz plakať a vracať?

Vtom ho zbadám. Prišiel! Postáva pri stĺpe, upravuje si kravatu, v ruke drží kyticu. Odrazu viem, že som urobila dobre. Ak je to správny človek, nezáleží na načasovaní a mieste, všetko dopadne dobre. Teším sa, že nezabudol na kvety, hoci nemusel nosiť nič. Srdce v hrudi ako keby sa mi trošičku nafúklo.

„Stretneme sa hore v obradnej sieni, dobre?" potľapkám mamu po chrbte. Roztržito prikývne a miliónty raz prihladí bratovi vlasy, aby mu nestáli na všetky strany, hoci už ráno si dal na ne kilo gélu.

„Ahoj," pozdravím Erika. Netuším, či ho mám chytiť za ruku, alebo pobozkať na líce, tak len zastanem kúsok od neho.

„Ahoj," usmeje sa. V obleku mu to veľmi pristane. A tým myslím VEĽMI.

Asi ani on nevie, čo má urobiť. Možno je tiež nervózny, možno nechce pred mojou rodinou. Podáva mi jednu veľkú margarétu.

„Na prvé rande by sa mali priniesť kvety, ale nechcel som nič veľké, aj tak by si si ich nemala kam dať."

„Uhm, vďaka." Je to od neho milé, ale netuším, kam mám dať ani túto jednu. Nechcem ju počas obradu žmoliť v ruke spolu s kabelkou. Všimne si to a trochu znervóznie.

„Prepáč, akosi mi to nemyslelo." Vezme mi ju z ruky a chvíľu nevie, čo ďalej. Potom odtrhne stonku a hodí ju do koša. Nakloní sa ku mne.

„Môžem?" ukáže na vlasy.

„Iste."

Zastrčí mi ju do účesu.

„Pristane ti."

Viem, že by sme sa mali pohnúť, všetci sa už presúvajú na poschodie na obrad, ale keď stojí takto blízko pri mne, nemám chuť sa ani pohnúť. Nasávam vôňu vody po holení, šampónu a jeho pokožky. Spomeniem si na jeho dotyk na chrbte včera. Ešte aj teraz mi naskakujú príjemné zimomriavky. Nastaví mi rameno. Vzdychnem si, vrátim sa do reality a idem sa pozrieť, ako sa môj bláznivý brat žení.

Nebola som zatiaľ na mnohých svadbách, ale v podstate sú asi všetky rovnaké. Ženích aj nevesta povedia áno, hostia im potrasú rukami a tešia sa na rezne a koláčiky. Zatlieskame príhovorom svadobného otca, mamy, hlavného svedka, zavzdycháme nad prvým tancom novopečenej nevesty a ženícha.