Fatass to Badass

Kapitola 5. - Prvý krok

V sobotu ráno sa snažím vylúpnuť z postele čo najskôr. Vytriem si z očí karpiny veľkosťou a konzistenciou pripomínajúce opičí trus a chvíľu sa trápim s tým, čo si obliecť a či sa obťažovať s mejkapom, ale uznám, že to asi nemá zmysel. Stiekol by mi po piatich sekundách na rotopede a vyzerala by som s maskarou rozmazanou pod očami ako medvedík čistotný, pretože je úplne jedno, čo hlásia v reklame a píšu na lesklý obal – žiadna maskara, nech je akokoľvek vodeodolná, neodolá spotenej tínedžerke.

Erik mal pravdu. Hneď po otvorení je fitko prázdne.

„Ahoj, Nina," pozdraví a vyjde spoza pultu.

Zase má na sebe to modré tričko. Až teraz si všimnem maličké logo posilňovne na prsiach. Zavedie ma k žinenke. Zahanbene prešľapujem a snažím sa držať uterák pred sebou tak, aby aspoň čiastočne zakryl pneumatiky na bruchu a stehná.

„Odlož si uterák a môžeme začať so strečingom."

Neochotne ho pustím na zem a skrčím sa, pričom si potiahnem tričko čo najnižšie. Erik si to všimne.

„Nestresuj, nikto tu nie je. Navyše si v posilňovni, nie na módnej prehliadke, nečaká sa od teba, že budeš vyzerať ako z časopisu."

Asi si myslí, že ma tým upokojí, ale zrejme si neuvedomuje, že sa hanbím práve pred ním. Porovnám si svoje ruky s jeho. Moje vyzerajú ako cesto, kým jeho sa napínajú pod tričkom ako perfektne fungujúci stroj.

„Natiahni ruky nad hlavu a skús si povystierať chrbticu," káže mi.

Cvičí so mnou. Pozorujem ho v zrkadle, aby som sa nemusela pozerať na seba. Pri každom natiahnutí sa mu tričko kúsok vyhrnie. Ani moja mama neupečie také dokonalé buchty na pekáči, aké má tento chalan vyrysované na bruchu.

„Už je ti lepšie?" pýta sa, keď dokončíme sériu cvikov. Príjemne mi rozprúdili krv a už sa až tak nehanbím. Tento chalan je tak totálne v inej lige ako ja, že sa môžem prestať stresovať, či sa mi trasie slanina alebo nie, pretože na neho by som nikdy nemala.

„Ak sa pýtaš, či aj dnes nepredvediem hysterický záchvat, tak si môžeš prestať robiť starosti. Ráno som si zobrala lieky na nervy, ktoré mi predpísal psychiater."

Prekvapene zažmurká.

„Prepáč, neodolala som," uškrniem sa. „Len žart na oplátku za toho Ježiša."

Vystrúha grimasu a pokloní sa.

„Dostala si ma. Teraz si ľahni, ideme robiť zhyby."

„To má byť trest za to, že nechápeš môj humor?" odvážim sa utiahnuť si z neho. Hneď však sklapnem, keď zbadám, že si kľakol ku mne a chytil ma za chodidlá.

„Aby si mala oporu," vysvetľuje.

Je to fakt čudná situácia. Ležím na podložke s roztiahnutými pokrčenými nohami, predo mnou mladý modrooký boh a mám sa tváriť, že urobím tridsať brušákov bez toho, aby som ho neovracala.

Potom ma naženie na stepper, bežecký pás a bicykel. Keď už si myslím, že umriem a pre moje úbohé telo nepošlú sanitku, ale rovno nákladné auto, dovolí mi vydýchať sa. Už ani neriešim ako vyzerám, som vďačná, že vôbec žijem.

„Toto bolo trochu drsnejšie, než som si naordinovala ja cez týždeň," priznávam sa.

„Potrebovala si si udržať tepovú frekvenciu, to je všetko."

Hanbím sa, lebo on sa ani len nezapotil. Zízam na neho a predstavujem si, aké by bolo chodiť s niekým takým dokonalým ako je Erik.

„Nina, počúvaš ma vôbec?" mračí sa. Vrátim sa do reality. Nevnímala som ani slovo.

„Prepáč, zavaril sa mi mozog, svaly spotrebovali všetok kyslík," snažím sa to uhrať zase na vtip.

„Okej, ak to nemyslíš vážne..." vstáva zo zeme.

„Nie, prepáč," preľaknem sa. „Vážim si tvoju pomoc, viem, že máš dosť práce a som rada, že sa mi venuješ."

Som ťava, celkom som sa nechala uniesť a zabudla som, že my nie sme kamoši, aby som s ním mohla hrať slovný pingpong a len tak bezcieľne trkotať o ničom. Ja chodím k nemu do fitka, on sa mi snaží poradiť, ako zhodiť pár kíl. Musím si to vytetovať do sivej mozgovej kôry.

„Čo zvyčajne jedávaš?" zopakuje otázku.

Trochu klamem a zatajujem keksíky na desiatu, obed, večeru, druhú večeru a vždy, keď som smutná. Čo je asi tak každú hodinu.

„Nina, hoci cvičíš, nemôžeš jesť toľko mastného a sladkého. Ani nie kvôli váhe, ale kvôli tomu, aby si nemala zdravotné problémy," zhrozí sa, keď mu vysypem, čo bežne jedávam. A to som vynechala mamine koláče.

Zvonček pri pulte cinkne a Erik vyskočí.

„Prepáč, už sú tu prví ľudia, ale ak chceš, som tu aj zajtra ráno."

„Jasné, budem rada, ak to nevadí tebe."

„Nie," krásne sa usmeje a ja mäknem ako želatína, „je to moja práca."

Dofrasa, opäť som zletela tvrdo na zem. Iste, som pre neho iba práca.

 ---

Ha, zatiaľ si Erik myslí, že Nina je pre neho iba práca, ale už teraz sa mu páči jej humor...a čoskoro sa všeličo zmení :-)