Fatass to Badass

Kapitola 2. - Darček

Zo školy sa domov prebrodím v hnusnej hnedej brečke a v predsieni si vyzlečiem kabát. Je olivovozelený, dočítala som sa, že taká farba teraz frčí. Ale keď som v škole videla baby v podobných kabátoch, zistila som, že môj vyzerá ako keby som ho kupovala v armádnom výpredaji. Ale výpredaji stanov, nie kabátov. Keby sa náhodou strhla búrka, v pohode by sa pod neho schovala celá trieda. Alebo by ho mohli použiť ako maskovaciu plachtu na prekrytie poľnej nemocnice, taký je obrovský. Napriek tomu ho sotva zapnem cez pupok.

Vzdychnem si a zavesím ho na háčik. Nič vo veľkosti XXL nevyzerá dobre, nech si hovorí mama čo chce. Už z chodby cítim vôňu praženej slaniny. Robí bryndzové halušky.

„Ahoj, Ninuška, aký si mala deň?" obracia sa ku mne od sporáka.

Zvalím sa na stoličku, ktorá podo mnou zavŕzga.

„Úbohý," priznám sklesnuto.

Mama sa zatvári súcitne a už mi aj na tanier nakladá obrovskú porciu halušiek.

„Obedovala som v škole," bránim sa.

„Ale to už bolo dávno. Treba si obaliť nervy."

Pre mamu neexistuje problém, ktorý by nevyriešilo mastné alebo sladké jedlo. Nevadí jej, že ešte mi ani len nezačal tráviť guláš z jedálne, už do mňa tlačí bryndzáky. Nech sa potom nikto nečuduje, že vyzerám ako tučná ženská z opery.

O chvíľu sa dotiahne brat s frajerkou a sadnú si k stolu. Halušky v ňom miznú ako keby ich splachoval do záchodu a vydáva pri tom aj podobné zvuky. Nikdy ma neprestane udivovať – a neuveriteľne štvať – že môže zjesť čokoľvek a nepriberie ani gram. Je to strašne nespravodlivé. Prisahám, že ja priberám aj z vody. Hlavne keď si do nej vždy nalejem deci sirupu.

Trochu závistlivo si obzerám Moniku. Slaninu odhrnula nabok, dzobla si tak nanajvýš dva hlty a hladká si brucho s tým, že asi praskne. Prečo sa ja nikdy nedokážem zastaviť po dvoch hltoch? Má krásne pásikavé nohavice a čierny rolák. Ja si také nikdy v živote nebudem môcť obliecť, vyzerala by som ako Asterixov kamoš Obelix.

Vybielim tanier a zatvorím sa v izbe. Mala by som sa učiť, čochvíľa ma čaká maturita a prijímačky na vysokú. Otvorím si stránku univerzity, aby som si skontrolovala, čo všetko mi treba na pohovor. Vyskočí na mňa oznam, že pre najlepších študentov sa v ďalšom ročníku chystá delegácia do Bruselu. Zasnívam sa. Hlásim sa na politológiu, bolo by úžasné, keby som mohla navštíviť Európsky parlament, možno by som sa tam niečím blysla, zostala by som tam na stáž, nosila chutné kostýmčeky a šatky okolo krku...Z príjemného sna ma vytrhne hnusný obraz toho, ako by som vyzerala v kostýme. Hrubé lýtka a tri pneumatiky okolo brucha. Ešte by si ma pomýlili s nejakým transvestitom, brr.

Zadívam sa radšej do okna. Vonku sa už stmieva. Moja tvár sa odráža v skle. Pupenec na brade začínal nadobúdať obludné rozmery. Je taký veľký, že by pokojne mohol mať svoje vlastné gravitačné pole. Spomeniem si na incident z jedálne. Na chalana, o ktorom som si myslela, že sa mu páčim. Ja som ale hlupaňa. Pri tej spomienke ma zalieva hanba a ľútosť. Nikdy na mňa nikto nepozrie a nepovie úprimne Wow! Nikdy nepôjdem do Bruselu a nebude zo mňa europoslankyňa, pretože s mojou váhou by ma nezobrali ani len do lietadla. Jedine do nákladného.

Ľutujem sa a po lícach mi stekajú slzy. Necítim sa dobre a nemám kam ujsť, pretože kam človek utečie sám od seba, keď mu nie je pohodlne vo vlastnej koži?

Aby som prišla na iné myšlienky, nalogujem sa na facebook. Prezerám si fotky spolužiačok, ktoré pribudli. Vysmiate, na lyžiach, večer na chate s rodičmi alebo kamarátmi, oblečené v skinny džínsoch na diskotéke, v aquaparku. Keby som ja vliezla do bazéna, všetka voda by sa vyliala a keby ma ľudia videli v plavkách, ušli by, lebo by si mysleli, že prišla Lochnesská príšera.

Zbadám fotky sesternice Klaudie. Pracovala v Anglicku ako au-pair a vydala sa tam. Za posledný rok neuveriteľne pribrala. Poteším sa. Možno to nie je moja chyba a jednoducho to máme v rodine!

Krucinál, srdce mi klesne. Klaudia je tehotná, o mesiac má termín pôrodu. Odrazu vo mne stúpne vlna hnevu sama na seba. Ako je možné, že vyzerám ako Klaudia, ktorá je v podstate dva v jednom? Som taká veľká ako dvaja ľudia dohromady!!!

Z fotiek sa na mňa usmievajú kamarátky s frajermi. Pozriem na svoj odraz v skle. Už nechcem byť sama. Už nechcem, aby sa mi posmievali za pupáky. Lenže ako to urobiť?

Vtom vojde do izby Monika.

„Mám pre teba oneskorený vianočný darček," podáva mi tenkú obálku.

Hneď mi zlepší náladu. Milujem darčeky. Minulý rok mi dala poukážku na kozmetiku a rok predtým do kaderníctva. Vždy presne trafí. Otváram obálku. Zase poukážka! Super!

„Do fitka?" hovorím trochu pochybovačne.

„Jasné, po Vianociach sa každý snaží zdravšie žiť a dať sa do poriadku do plaviek. Aj ja tam chodím, je to fajn. Mohli by sme sa dohodnúť a ísť spolu."

Pookrejem. Hodím sa jej okolo krku. Škoda, že nemám namiesto brata sestru ako ona.

„Vieš čo, Moni, myslím, že toto je presne to, čo som tento rok potrebovala."

Večer si líham do postele s dobrým pocitom. Od zajtra sa všetko zmení! 

---

Máme za sebou začiatok, kde sa toho veľa nedialo, ale bolo treba predstaviť Ninu. V ďalšej kapitole (dúfam, že zajtra stihnem), príde konečne nejaká akcia a pekný chalan ako bonus :-)