Fatass to Badass

Kapitola 1. - Prehratý boj s džínsami

Milé dievčatá, je tu nový príbeh - podobný štýl ako Zlí chlapci bozkávajú najlepšie - dúfam, že sa vám bude páčiť. Obálku ku knihe urobila Pink_Unicorn_3, takže z časti je to aj jej kniha. Je úžasná :-) (Obálka aj spomínaná Pink_Unicorn_3 :-D) Píšem pre radosť, ale to neznamená, že to musím odfláknuť, takže ak tu bude čokoľvek, čo by sa vám nepáčilo, alebo bolo príliš cez čiaru, neváhajte a dajte mi vedieť. Inak želám príjemný zážitok :-) L.

Pre Pink_Unicorn_3 :-)

---

„No tak, poď, pohni sa, ešte kúsok, to dáš!" Vyčerpaná sa zvalím na koberec v detskej izbe. Podľa motivačných výkrikov a toho, aká som červená, by ste si mysleli, že som práve dobehla maratón. Veľkú figu borovú. Len som sa snažila zapnúť zips na rifliach.

Je prvý školský deň po vianočných prázdninách a mám pocit, že po maminom šaláte, koláčikoch a kapustnici som sa nafúkla o celú konfekčnú veľkosť. A to je už čo povedať, pretože nehovorím práve o veľkosti S. Hovorím o veľkosti XXL, alebo ako práve zisťujem, XXXL. Že ste nevedeli, že také niečo vôbec existuje? Vitajte v mojom svete.

Čo teraz? Urobím ešte jeden márny pokus o zapnutie. Možno keby som sa vystrela na chrbte a zhlboka vydýchla... Áno! Síce nemôžem dýchať a robím len maličké kroky ako japonská gejša, ale zapla som sa.

„Ninuška, si v poriadku?" pýta sa ustarostene otec, keď nasadám do auta. Nedá sa mi veľmi dobre sedieť, vyzerám, ako keby som mala zasadrovanú chrbticu.

„Jasné, v pohode," zazubím sa a napoly sedím, napoly ležím na zadnom sedadle.

Starší brat Martin sa na mňa obráti z predného sedadla a zakrúži si pri hlave ukazovákom. Vyplazila by som na neho jazyk, ale všetky sily sústreďujem na to, aby mi gombík na rifliach neurobil neplánovanú operáciu slepého čreva, tak silno sa mi zarezáva do brucha.

„Čau, Nina."

Pri bráne školy ma už čaká kamoška Linda. Spolu vojdeme do budovy a ponáhľame sa do učebne angličtiny. Snažím sa nenápadne vkĺznuť na svoje miesto pri okne, ale rifle nepustia. Možno keby som si rozopla gombík, hm. Cez hodinu a navyše pod svetrom by si to nikto nemusel všimnúť. O sekundu však tento problém už nemusím riešiť, pretože len čo si dovolím väčší nádych, gombík kapituluje a odletí aj sám. Obzerám sa, kam sa zakotúľal, ale už zvoní a nechcem na seba pútať pozornosť.

Učiteľka vojde dnu a káže nám, aby sme si vzali z poličiek slovníky. Celú dvojhodinovku budeme písať sloh o tom, ako sme strávili prázdniny. Vytiahnem zošit a znudene listujem v slovníku. Čo mám napísať? Že som trčala doma, pozerala telku a prejedala sa, lebo som nemala nič lepšie na práci?

Som celkom obyčajná. Nie som sirota s pohnutým osudom, ani športovo/hudobne/literárne nadané geniálne dieťa, nemám zaujímavého koníčka. Jediná výnimočná vec na mne je, že na obed dokážem zjesť päť knedlí so sviečkovou a ešte mi ostane miesto na dezert, ale s tým sa nebudem nikomu chváliť.

Dostanem sa k písmenu F. Zrak mi padne na slovo fatass. Fatass, podstatné meno, 1. tučná osoba, 2. osoba s veľkým zadkom. Ohromné, ešte o mne píšu aj v slovníku. Premýšľam, čo by sa s tým slovom rýmovalo. Class, brass, glass. Hm, badass. Mrknem na preklad. Badass, podstatné meno, 1. silná, sebavedomá osoba. Vzdychnem si. Viem presne, čím by som bola radšej.

Vypotím zo seba zopár vymyslených bludov o tom, ako sme boli cez prázdniny lyžovať a zvyšok hodiny si predstavujem, aké by bolo byť badass namiesto fatass.

Prežijem dopoludnie v strachu, že si niekto všimne, že mi chýba gombík a teším sa na obed, dnes je písaný guláš.

„Aha, tamten chalan na teba stále pozerá," drgne do mňa Linda.

Zaskočí mi kus chleba. Nezdá sa mi, že by sa na mňa niekto pozeral, a už vôbec nie zástupca mužského rodu, ale pre istotu sa nenápadne pootočím. Naozaj na mňa každú chvíľu od susedného stola pozrie jeden chlapec. Sme malá škola, poznám ho z videnia. Tiež bude tento rok maturovať. Uchlipne si polievky z lyžice a zase mu pohľad zabehne ku mne.

Odložím chlieb a odtisnem tanier. Jedlo ma odrazu neláka. Okamžite si predstavím, ako ku mne príde, dáme sa dohromady a budeme spolu chodiť a pôjdeme na rovnakú univerzitu...

„Vstáva," šepne Linda.

Chalan naozaj vstáva od stola a opäť na mňa pozrie. To nie je náhoda, zaujímam ho. Keď prechádza okolo nášho stola, usmejem sa na neho.

„Wow," pokrúti hlavou. Wow! Niekto na mňa povedal wow?! Červenám sa.

„Wow," pokračuje, „taký veľký pupák som ešte nevidel," ukáže si na bradu, zase pokrúti hlavou a ide odniesť tácku do okienka.

Linde klesne sánka. Mne sa trasie už spomínaná brada, aj ten Mount Everest, ktorý mi na nej evidentne od rána narástol. Sekám však formu, babrem sa ešte chvíľu v guláši, odnesiem ho a rozplačem sa, až keď sa zatvorím v kabínke na záchode.