The place where I am free

Rodina

Moji rodičia sa rozvádzajú. V našej triede som jediná, čo bude mať rozvedených rodičov. Nesnažím sa prejavovať v triede, že sa práve cítim hrozne a práve preto si každý myslí, že mi  vôbec nič nie je. Aká hlúposť! Keby sa to dalo, tak by som radšej ušla niekam preč, aby som mohla vykričať na celý svet ako zle sa cítim. Všetko  v sebe dusím. Ostala som sama, nepochopená, nevypočutá.
Jediné čo si želám je, aby boli naši zasa spolu. Aby sme obedovali a raňajkovali pri jednom stole, chodili spolu do prírody, lyžovali sa, opaľovali , boli spolu na dovolenkách...Tak mi to chýba..Keď som bola malá, bolo to úžasné a bezstarostné. Nikdy by som si nepomyslela, že sa naši budú hádať  a teraz si ma len tak prehadzujú ako nejakú handru. Jeden týždeň tam, druhý zasa niekde inde. Fakt paráda...
Každé dva mesiace chodím na nejaký sprostý súd kvôli nezhodám našich. Už ma to nebaví. Myslia si, že keď mám pätnásť, tak to viem pochopiť. Určite to tak nie je.  Síce sa  tvárim, že je všetko tak ako má byť, ale strašne ma to bolí. Keby som sa tak netvárila, tak sa úplne zosypem. Nikto to nevie, ale každý večer, keď už som naozaj sama, svoj žiaľ vyplačem do vankúša. A plačem a plačem.... . Potom sa cítim  lepšie. Minule som našla fotky z detstva..... a celý deň som v izbe opäť preplakala. Každý večer vidím, ako som si s ockom stále stavala pri dome stan a hrala sa tam s ním, ako ma učil korčuľovať sa a keď som stále spadla a rozplakala sa, on ma zodvihol ,pohladkal po líci a povedal : „Bola si úžasná, nemáš prečo plakať."
Jedného dňa som mala ísť k ockovi, ale on pre mňa neprišiel. Bola som veľmi prekvapená a myslela si, že som si asi  poplietla dni, ale keď som  bola už druhý týždeň u mamy, bolo mi to veľmi podozrivé. Konečne som nabrala odvahu a opýtala som sa jej,  prečo pre mňa ocko neprišiel. Ona ma len odbila tým, že išiel do práce. Raz som prišla domov zo školy odhodlaná opýtať sa jej na to opäť. Vošla som do kuchyne a zbadala som na stole odkaz od mamy: Musela  som sa súrne vrátiť do práce.  Ľúbim ťa. Mama.

Sklamaná a nahnevaná  som si niečo našla v chladničke , sadla si na gauč a zapla telku. Celý čas som rozmýšľala, prečo som už tak dlho nepočula o ockovi. Omráčene som položila na stôl prázdny tanier, keď som odrazu zacítila, že mi niečo spadlo na nohu. Boli tam časopisy a z nich vypadli  nejaké papiere zo súdu. Otvorila som ich a neveriacky sa dočítala, že mama mi chce zakázať stretávať sa s mojím ockom! Keď som to dočítala, s otvorenými ústami som pozerala do prázdna a snažila sa túto správu predýchať. Celý večer som rozmýšľala, ako to napraviť. Zajtra ma  čakalo ďalšie pojednávanie na súde. S mamou som sa celú cestu nerozprávala. Bola som na ňu veľmi nahnevaná. Keď sme tam už konečne všetci došli a usadili sa v súdnej sieni, sudkyňa otvorila pojednávanie. Cítila som sa, akoby sa všetko dialo mimo mňa a ja som tam sedela len ako pozorovateľ.  Moja mama začala hovoriť o ockovi, že je lajdák, že by sa o mňa nevedel postarať, že  sa o mňa vôbec nezaujímal a preto chce, aby mi len posielal výživné a aby sa so mnou nestretával. Keď mama skončila s tými nezmyselnými rečami , postavil sa môj ocko a začal zasa hovoriť o mame, ako si vymýšľa, že ma z celého srdca miluje a za celý ten čas mi volal asi x- krát, ale moja mama mi ho nikdy nedala k telefónu. Po tom celom zmätku ma vyzvala sudkyňa, aby som  prehovorila aj ja. Nevedela som, čím začať. V hlave mi vírili myšlienky jedna pred druhou: „Nemôžete mi zakázať stretávať sa  ani s jedným z mojich rodičov. Aspoň toto mi neberte. Síce už nikdy nebudeme ako jedna celá šťastná rodina ako predtým, ale aspoň ich mám. Každý jeden  z nich je pre mňa vzácny, sú mojím pokladom a nikdy by som nechcela stratiť pre tie nezmyselné hádky ani jedného. To by mi ublížilo najviac. Vždy ste sa starali o mňa vzorne, odmalička. Nikdy som necítila, že by  ma niekto z vás nemal rád. A odrazu sa niečo stalo – ja stále neviem čo.... , všetci tu stojíme, vy sa tu hádate a hovoríte len  o svojich problémoch. A čo ja?! Nikto sa ma nikdy neopýtal, čo chcem ja! Stále ste riešili len seba, preto mám právo aspoň teraz prehovoriť a povedať vám všetkým to, čo si myslím!"

Všetci zostali v nemom úžase a ich oči boli upreté na mňa. Konečne si ma niekto vypočul, konečne som im povedala, čo si myslím! Potom som si len sadla a čakala, čo sa bude diať ďalej. Po niekoľkých minútach ticha sudkyňa vstala a povedala, že budem chodiť každý týždeň raz k jednému rodičovi a raz k druhému tak, aby to bolo spravodlivé. A ešte dodala, že som vraj veľmi rozumná mladá dáma. Úsmev mi prebehol po tvári. Bola som opäť šťastná.  Po tom všetkom sa naši začali viac stretávať a akosi sa milšie medzi sebou rozprávať. Začala som mať pocit, akoby sme boli opäť tá stará šťastná rodina. Čo ja  viem, možno raz.....