Irish Idiot (Niall Horan)

2.časť

Aj napriek môjmu protestovaniu mi Niall zobral kufor. Spolu sme sa vybrali krížom cez celé parkovisko až k jeho autu. Kým sa Niall snažil napratať môj veľký kufor dnu, ja som si sadla dopredu. Okno bolo otvorené, a tak mi do tváre fúkal studený vietor. Obloha sa začala pomaly zaťahovať.

Niall si sadol ku mne, silno za sebou zabuchol dvere a naštartoval. Keď zavrel okienko na mojej aj na jeho strane, v aute nastalo nepríjemné ticho. Nemala som z Nialla dobrý pocit. To tetovanie na jeho ruke jasne dokazovalo, že on nepatrí k zrovna tým najlepším chlapcom. Môj prvý dojem z neho nebol vôbec dobrý.

Veľkú časť cesty sa Niall len neprítomne mračil a pritom nespúšťal zrak z cesty pred sebou. Až po niekoľkých minútach sa konečne odvážil prehovoriť.

,,Si v Írsku prvýkrát?" spýtal sa ma. Jeho hlas bol pevný a to sa o mojom rozhodne nedalo povedať.

,,A-áno," vykoktala som. Niall sa arogantne zasmial, pričom odhalil svoje rovné biele zuby. Nechápala som, čomu sa smeje, ale naozaj sa mi to nechcelo riešiť.

,,Bojíš sa?" trochu zvážnel, ale stále mu z tváre nezmizol arogantný úškrn.

,,Mala by som?" odpovedala som mu otázkou, načo sa zamračil. Zrazu silno dupol na brzdu, až otriaslo celým autom. Zdvihla som zrak k ceste pred nami. Vlastne sa nič také vážne nestalo. Niall len skoro prešiel na červenú.

,,Možno," nahlas vydýchol. Po mysli mi behalo ešte veľa otázok, na ktoré som chcela vedieť odpoveď. Všetky boli k mojej novej škole, ale Niall nevyzeral, žeby sa mu chcelo so mnou rozprávať. Zvyšok cesty som nehybne sedela a sledovala krajinu za oknom. Niall nakoniec zastal pred veľkým domom v strede jednej ulice.

Vystúpili sme z auta. Kým mi Niall vyberal kufor, ja som sa rozhliadla dookola. Nebolo tu až tak veľa domov. Niekoľko metrov od autobusovej zástavky oproti domu sa nachádzalo detské ihrisko. Ďalej som uvidela park s fontánou. Zatiaľ sa mi tu páčilo.

Niall mi rukou naznačil, aby som ho nasledovala ku hnedým dverám. Z vrecka si vybral kľúče a rýchlym pohybom dvere odomkol.
Ocitli sme sa v malej chodbe, z ktorej viedlo dvojo dverí a jedno schodisko.

,,Poď za mnou. Budeš bývať v hosťovskej. Rodičia ju pripravili špeciálne pre teba," žmurkol na mňa. A potom začal môj ťažký kufor niesť za sebou po schodoch.

,,Nemám ti pomôcť?" trochu nesmelo som ho spýtala.

,,Nie!" odvrkol takmer hneď. Cestou hore som si všimla, že majú po stenách dosť veľa obrazov. Každý z nich som si stihla pozorne prezrieť, pretože Niall bol hrozne pomalý. Na druhom poschodí sme zastali až o desať minút.

,,Tvoja...izba...je...tam...vzadu," zadychčane povedal Niall, pričom prstom ukázal na biele dvere oproti nám.

,,Ďakujem," zamrmlala som a sama si zobrala do ruky môj kufor. Spolu s Niallom sme prešli celou chodbou. Tie biele dvere boli pootvorené. Vošla som dnu. Naľavo od dverí bola veľká posteľ s bielymi perinami, vedľa nej nočný stolík a okno. Pod oknom bola malá sedačka. Na pravej strane od dverí boli ďaľšie dvere, zrejme od kúpeľne. Vedľa nich bola veľká skriňa a stôl. Presne oproti mne bolo ešte jedno veľké okno. Izba bola namaľovaná slabofialovou farbou.

,,Tak sa vybaľ. Keby si niečo potrebovala, moja izba je hneď vedľa tvojej," vyhlásil a otočil sa mi chrbtom. Rýchlymi krokmi vyšiel z izby, no na chodbe sa zastavil a obzrel sa dozadu. ,,Ou...zabudol som ti povedať, že k dispozícii som ti len dnes," žmurkol na mňa.

Potom už naozaj vyšiel von. Dvere sa za ním hlasno zabuchli. S povzdychom som sa hodila na mäkkú posteľ s tenkými bielymi perinami. Bolo to tu pre mňa všetko tak nové a ja si vždy strašne dlho zvykám na nové veci. Navyše tu zatiaľ nepoznám nikoho iného okrem Nialla a my dvaja si zrejme nebudeme rozumieť.

Večer som sa zoznámila s Niallovými rodičmi. Obaja boli veľmi milý ľudia, ktorý poznámky svojho syna odignorovali s úsmevom na tvári. Dovolili mi volať ich po menách, ale ja som nepatrne naznačila, že ich radšej budem oslovovať priezviskami.

Na druhý deň ráno som sa prebudila celá dolámaná. Chrbát ma nenormálne bolel, ledva som vstala z postele. Bolel na preto, že som v noci zaspala s mobilom v ruke. Annie mi celú noc posielala správy, až kým som jej neodpísala. Chcela vedieť ako to tu vyzerá a či tu už niekoho poznám.

,,Cassidy! Vstávaj!" dvere na mojej izbe sa rozleteli a dnu vošiel Niall. Na sebe mal natiahnuté obyčajné biele tričko s krátkym rukávom a čierne potrhané rifle. Práve si na seba dával sivú mikinu, ktorú si zapol len do polky. Vlastne  mal oblečené to isté čo včera, až na tú mikinu. Vlasy mal vyčesané dohora. Môj zrak pristál na tetovaní na jeho pravej ruke. Stále som nedokázala rozoznať, čo to tam vlastne je. Niall si všimol, že si skúmavo prezerám jeho ruku. Rukáv na mikine si stiahol dole a zamračil sa na mňa.

,,O polhodinu ťa čakám pri aute," unudene zamrmlal a vyšiel von. Dvere nechal ovorené. Pomaly som sa k nim došuchtala a zavrela som ich.

Potom som prešla k môjmu kufru. Všetky veci som stále nemala vybalené.

Kedže dnes idem prvýkrát do novej školy, musím vyzerať naozaj dobre. Móda síce nikdy nebola moja parketa, ale aj tak som sa vždy dokázala pekne obliecť. Lenže dnes to neplatilo. Bola som hrozne nervózna a nedokázala som nájsť nič pekné.

Prešlo asi dvadsať minút, kým som sa konečne odhodlala vyjsť von z izby. V dome už bola ticho. Niall postával von opretý pred autom a práve si nasadzoval okuliare. Bez jediného slova som si sadla na miesto spolujazdca. Ruksak som si položila k nohám. Niall nastúpil, zabuchol za sebou dvere a skúmavým pohľadom si ma celú prezrel. Otočila som hlavu do opačnej strany, snažiac sa ukázať ako veľmi ma zaujíma veľký krivý strom na druhej strane ulice.

Niall pootvoril ústa, no vzápätí si zahryzol do spodnej pery a pokrútil hlavou. Naštartoval. Celú cestu bolo ticho. Neprešlo ani desať minút, keď sme zastali na veľkom parkovisku pred školou. Tá škola bola vlastne veľká tehlová budova, vedľa ktorej bolo futbalové ihrisko.

,,Drž sa pri mne a snaž sa ma nestrápniť," zavrčal mi Niall do ucha, keď sme sa ponáhľali cez celé parkovisku ku hlavnému vchodu. Dnu mi podal nejaký kus papiera. Bol to môj rozvrh. Potom mi rukou naznačil, aby som ho nasledovala. Prešli sme chodbu plnú ľudí. Na jej konci Niallovi zakývala skupinka dievčat a on im s úsmevom odkýval. Zvedavo som na tie dievčatá pozrela, ale to som nemala robiť. Niall sa zrazu stratil v dave. Ihneď som spanikárila. Všade bolo strašne veľa dverí a ja som nevedela, ktoré z nich vedú do mojej triedy. Rýchlymi krokmi som sa vybrala rovno, pričom som sa obzerala okolo seba a snažila sa v tých davoch nájsť Nialla. Zrazu som do niekoho narazila. Ten niekto bol vysoký chalan s hnedými vlasmi a krásnymi očami. Milo sa na mňa usmial.

,,Ty si Cassidy, však? Niall mi ukazoval tvoju fotku pár dní predtým, ako si prišla," zasmial sa. Na mojej tvári sa zjavil slabý úsmev. Hanblivo som prikývla. Až neskôr som si uvedomila ako blízko pri ňom stojím. Jemu to zrejme nevadilo, ale keď zazvonilo, odstúpil odomňa a vytrhol mi z rúk rozvrh. Chvíľu do neho zamyslene hľadel, no potom sa usmial.

,,Prvú hodinu máš so mnou. Poď," hlavou kývol smerom ku dverám na konci chodby. Chodba už nebola tak veľmi preplnená, takže som bez problémov zbadala Nialla, ktorý sa opieral o skrinku a s drsným úsmevom kecal s nejakou vysokou hnedovláskou. Vedľa nich ešte postával postával chlapec, ktorý mal takisto blond vlasy.

Zamračila som sa na Nialla. V skutočnosti som sa nestratila, ale to on ma tam nechal naschval úplne samú...

Ahojte :D Prepáčte, že mi to tak trvalo...ale veď viete...škola -_- ešte len začala a už je to zlé -_- :D Rozhodla som sa, že budem nové časti pridávať dvakrát do týždňa. Môže byť? ^^