19.

52 7 0
                                    


Nie ja nemôžem, nemôžem byť jej dcérou. Moja matka je predsa Tuláčka.
Prehrávala som si svoj sen, ktorý sa mi v noci sníval.
Ja nie som dcéra Tuláčky? Zobudola som sa. Nechcem to už zas zažiť. Schúlila som sa do klbka, ležiac na posteli, som sa načiahla po pohár vody a priblížila k ústam sěpkajúc si, aká som úboha: ,,Pre ľudí z mojej minulosti som neznamela vôbec nič."
Zazrela som na telefón, ktorý ležal pri posteli na malom stoliku a chcela podvedome skontrolovat iba čas...
Pol šiestej rano,taký čas ukazoval. Ale okrem ineho mi na displeji ukazoval čosi iné. Srdce mi vynechalo pravidelné údery a do mozgu sa mi vyplavil hormón šťastia, keď som to zahliadla. Textová správa od mojej drahej sestry Luny?

- Hviezda, neľutuj sa a nesmúť. Je to pre tvoje dobro, raz to pochopíš. Zostaň u Koniarovcov a buď ženou ich vodcovi. Všetci ťa milujeme.
Luna.-

V sekunde, čo som len dočítala posledné slovo tej správy, som vytočila jej telefónne číslo. Zvonilo, ale ona mi nedvíhala a ja som opäť to pôvodne nadobudnuté šťastie strácala.

,,Luna?!" vykríkla som úžasom, ,,konečne."

,,Hviezda, sestrička moja. Nemôžem dlho."

,,Prečo? Pre Tuláčku?" nahnevala som sa.

,,Ako sa máš? Je vodca k tebe dobrý?" opýtala sa ma a ja som už nevedela, čo od zlosti.
,,Kde ste? Prečo ste zmizli? Chcem sa s vami stretnúť!"
,,Hviezda, nerob to ešte ťažším, než to je."
,,Ja? Ako to môžeš povedať, Luna. Vy ste odišli. Utiekli ste z tábora!"
,,Museli sme."

Museli?

,,Stretnime sa. Prosím."

,,Možno máš v hlave zmätok, príliš veľa otázok, ale my sme to museli urobiť. Museli sme odísť a teba nechať u Koniarov, pre tvoje vlastné dobro. Raz to pochopíš a všetkým odpustíš. Len vedz, že ťa všetci milujeme."

,,Milujete ma tak veľmi, že ste mi nedokázali povedať pravdu? Napríkad to, že nie som Tuláčkinou dcérou? Ale dcérou gádža a tety Margaret!!!" Odtiahla som telefón a zaplakala od nervov.
Iba som začula: ,,Ako? Čo? Hviezda?!! O čom to hovoríš?"

Po týchto slovách sme sa dohodli na tom, že sa obe stretneme, lebo ona vraj o ničom ani len netušila. Chcela som jej ukázať, že hovorím pravdu. Pozvala som ju do vily Gabbana.
Nechcela však prezradiť miesto ich pobytu. Bála sa tej starej osoby, ako nejakého pekla.

Keď mi kuchárka prišla povedať, že ma v chodbe prišla navštíviť akási mladá tehotná žena, vybehla som nadol.  Z diaľky som naťahovala ruky. Už som siahali po kľučku na dverách chodby. Otvorila som ich a bum!  Vtom som precitla.

Precitla som a zistila, že to bol iba sen. Sńivalo sa mi o tom, že som snívala!

A tak, ako aj ten sen uplynul, aj dni plynuli a potom týždne a mesiace a ja som sa čoraz viac prispôsobovala životu ľudí, ktorí ma zbožňovali.
V Jacomovi som našla veľku oporu. Bol mi matkou a otcom. Ukázal mi širší pohľad na život. Pochopila som, že nie každý sa na cigánov pozerá s predsudkami a predpojatosťou. Ale cigánsky svet zostal v mojom srdci, v jeho hĺbke, i keď som nemala kontakt ani s jedným človekom, ktorého som kedysi poznala, chýbali mi.
Veľmi, veľmi mi chýbali. No zjavne ja im nie.
Veľké prázdne nič delilo moju minulosť s prítomnosťou. Nevysvetlenou pravdou som sa mohla iba sama umárať.

Lukrécia, moja teta, usporadúvala pre mňa rôzne roztýlenia, ale keďže sama nemala deti, nevedela presne ako na mňa. Hlavné je, že sa snažila.
Zas malá Catalina, tá sa stala slniečkom v mojom živote. Budila ma každé ráno. Takmer každú noc som jej čítala rozprávky  a ona pri nich spokojne zaspávala.

Jej otec Maximo pracoval a keď nepracoval, podporoval ma v umení. Áno, on.
Hovoril mi, žeby som sa mala zamerať buď na módne návrhárstvo alebo na maliarské umenie.
,,Čo tak obidve veci naraz!" Smiala som sa, lebo som sa nevedela rozhodnúť.
,,Rob to k čomu viac inklinuješ a čo je viac bližšie tvojmu srdcu." Prezeral si moje výtvory odevov, ktoré som za posledné dni dala dokopy. Nachádzali sme sa v mojom malom ateliéri, ktorým ma ani nie pred pár týždňami prekvapil môj otec. Žasla som. Bol to môj splnený sen. Tak dlho som po tom túžila. Bielá priestranná miestnosť mala výhľad na krásnu prírodu, ktorej obraz prepúšťala presklená stena. Mohla som čerpať z toho čo sa dialo vonku. A tak ma tieto inšpirácie inšpirovali. Často počasie. Často obloha. Stromy...
Mohla som siahnuť nielen po ceruzkách, farbách, ale dokonca po rôznych látkach. Vzorkovnikov mi Jacomo nakúpil habadej.

,,S látkou v ruke, ťa vidím viac, ako so štetcom a ceruzkou." Poznamenal, čím mi naznačil, že by som sa mala upriamiť na túto sféru.
,,Myslíš?" Nadvihla som obočie, upravujúc pripnutý golier na umelej figuríne.
Malá pinka mi spadla z rúk na zem a on mi ju hneď nadvihol.
Naklanajúc sa cez moje telo, ju sám pripol o golier.
,,Takto sa to robí?!" opýtal sa ma.
Prikývla som, keď mi úsmev na perách nabehol, pocítila som jemne pohladenie, ktoré mi odovzdal končekom jeho nosa.
Spravilo sa mi akosi horúco až pridusno.
,,Cassandra?" Odhrnul mi trvajúci vlas a napravil ho poza ucho.
Vtom momente mi priložil ústa k uchu a pobozkal mi ho.
Odstúpila som, lebo som začula nejaký zvuk. Telefón ohlásil textovú správu.
A potom sa aj on asi prebudil a ospravedlňoval: ,,Prepáč ja som sa neovládol. Chcel by som ti ale povedať, že..."
,,Maximo," usmiala som sa na neho, ,,bol si manželom mojej sestry."
,,Môžem byť aj tvojim." Oči sa mu zaleskli. Mal pohľad plný očakávania. Takmer ako malý chlapec, čakajúci, či mu dajú nejakú sladkosť, po ktorej veľmi túži.
,,Ja neviem," zapýrila som sa.
,,S tvojím otcom som sa už rozprával a on súhlasil pod jednou podmienkou, ak by si súhlasila ty."

Nečakané priznanie ma ohromilo. Maximo sa ku mne správal ako gavalier. I keď dlhšie som si všímala jeho záujem, jeho ostychavosť mu podkopávala nohy a brzdila ho k prejavu. Až doteraz. No pravdupovediac, nevedela som sa rozhodnúť. Prechovávam k nemu nejake city alebo nie?
Príťažlivý a milý si a to veľmi. Máš nádherné modré oči a zlatý úsmev. Tvoja dcérka mi prirástla k srdcu a tvoje rady a skúsenosti sú naozaj zrelé a múdre.
Rozum mi hovoril perfektný manžel. Mala by som pri ňom perfektnú budúcnosť. Avšak malý háčik tu bol. Vždy a všade sa musí nájsť.
Ja som už bola vydatá a nikto o tom nevedel.

***
Hlasujte a Komentujte

La zingara Cassandra Where stories live. Discover now