La zingara Cassandra

8.

,,Nieee!!!" rumázgala som od hnevu.

I keď už prešiel čas, konkrétne, dobrých pár hodín, stále som penila od zlosti. Nad táborom Koniarovcov, zvaným Eden, sa prikradla tmavá a hustá noc. Nachádzala som sa na poschodí a neustále. Stokrát, áno, presne toľko raz som si premietla tú chybu. Stratila si hlavu. To sa nemalo stať! Hviezda, čo len s tebou bude!

Strach ma vzal za ramená. Nechcel sa odo mňa oddialiť. Nedokázala som jasne rozmýšľať, ako sa z tohto dostať.
Vráti ma skoro ráno, dokonca ako najväčší vodca všetkých cigánov. Nestihnem vojsť ani do chodby môjho otca a už ma budú lynčovať.
Matka, na toto si ma poslala? Ďalšiu svoju dcéru si dala do rúk tých ľudí?

Zatlačilo ma na hrudníku. Potrebovala som kyslík. Veľa kyslíku! Kyslík takmer celého sveta.
Otvorila som okno, dívajúc sa do prázdnej tmy. Dýchajúc ich vzduch. Ten vzduch, ktorý na mňa vrhol všetko zlo.
Niečo sa v tej čiernej tme ale mihlo. Jasne žltá sukňa Any.
Ana! Kontrolka v hlave naskočila.
Skríkla som na ňu polhlasom, no nepočula ma.
Zbehla som preto von.

Rýchlo, rýchlo, len nech mi neutečie niekam v diaľ. Hľadala som ju v tme. Presnejšie jej žltú jagavú sukňu.
Kde si dievča?
Obzerala som sa okolo seba a prechádzala sa ich táborom v noci so založenými rukami na svojich prsiach.
Zimomriavky. Husia koža. Pocítila som ako sa mi zježili chlpy na rukách. Chladný vánok prešiel okolo mňa ako dajaký votrelec, lenže neostal pridlho. Iba sa okolo mňa zakradol a nechal na mne svoju čierňavu.

Všelijaké myšlienky mi v tom pobehovali hlavou.
Zbadá ma niekto a bude chcieť?
Alebo natrafím na nejakú zver. Blízko je les.
Ale zmilovanie prišlo. Netrápilo ma pridlho.

Medzi dvoma karavanmi som ju zahliadla.

,,Hej, hej, Ana, tu si..." odľahlo mi.
Zastavila som ju. Vzala ju za lakeť a pritúlila sa k nej.
.,Hviezda, Hviezda zlatá. Rýchlo si si na mňa spomenula."
,,Pomôž mi, prosím, neviem čo mám robiť!"
,,Pomôcť a tebe?"
,,Dám ti čo chceš! Urobím pre teba čo chceš. Len mi najprv pomôž!"
,,Niečo za niečo?"

Prikývla som. Až mi vlasy padli dozadu na chrbát.

Chcela som jej vysvetliť situáciu. No ona samozrejme už o všetkom vedela.
Preto som sa začudovane spýtala: ,,A ty si kto, nejaká vedma?"
,,Nie," zasmiala sa hrdo, ,,som Leonova sesternica a jeho bútľavá vŕba!"

Otvorila som oči do široka. Takže takto to je. Dávala sa odchod.
,,Prestaň, nebuď hlúpa," zakričala na mňa mierne, ,,to si hovoríš Hviezda, Tuláčkyna modrooká dcéra, s temperamentom za desať ciganov naraz?!"
Hovorila mi do chrbta, ale potom ma otočila a vzala za ruku:
,,Poď so mnou, pomôžem ti."
Ťahala ma do jedneho karavanu.
Bol stredne veľký, aspoň teda zvonku. Mal tie tradičné ryhy, úzke dvierka a po strane celkom malé okienko.
Vošli sme dovnútra po dvoch schodíkoch.
Nič zvláštne tam nebolo, iba posteľ a malá kuchynka, stolík a dve stoličky.
,,Prezleč sa." Hodila po mne modré šaty, ktoré vzala z lavičky.
,,Prečo? Chceš mi pomôcť utiecť?"
,,Chcem ti pomôcť, aby si dostala rozum. Už mi je jasné, že si panna, lebo rozmýšľaš viac hrdosťou než prelietavosťou. Miestami aj áno. Ale nie tak, ako naše dievčatá!"
,,A to mi chceš povedať, že ty nie?"
Zasmiala sa: ,,O tom potom, nerieš mňa, ale seba! Ostaneš tu v tomto karavane."