Vydať sa a v tú noc ženícha zabiť. Moja úloha, do ktorej ma moja matka pripravovala už pár rokov.
-Kladúc nohy do vlastnej izby, vedel kam ide. Zastal predo mnou a odhrnul mi závoj z tváre...muž sa stal mojím manželom, ale nie na dlho.-
-Človek, kt...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ťažkosti prvých dni po tom, čo som mu ukázala, kde budú jeho hranice, na seba nenechali čakať. Odrezaná od svojej rodiny, ktorá mi nedvíhala a ani neodpovedala na moje správy. Cítila som nepoznaný smútok. Robili to pre moje dobro, ako inak. Ale nechápali, že moje dobro sú oni sami. Nezvyk existovať bez rád mojej matky, bez bratovej ochrany a sestryneho úsmevu. Obklopená iba ľudmi od Koniarovcov, tak nemorálne skazených a iných než ľudia, s ktorými som vyrástla. Stará Siréna, Lístoček alias Anna za mnou chodili, ibaže stratili moju dôveru. Veď oni boli ruka v ruke s ním! S tým rikonom.
Až v jeden deň sa stalo, že som zahliadla dvoch ľudí prechádzať sa táborom. Rukou zašla poza jeho pás, keď ma zbadala. Tvárila som sa, že som si to nevšimla, avšak všimla. Ryšavá opulentná a vyzývavo oblečená, taká bola tá žena, ktorou sa nechal obchytkávať ten rikono! On mal na sebe bielu nadýchanú košeľu, avšak z vrchu rozopnutú. A keďže ju nemal zakasanú, zachádzala mu dlaňou pod ňu. Každý o nich hovoril ako o páre, ktorý sa bude brať a skoro nikto nevedel o tom, že ja a on sme...
Chudák!
Mohol sa s ňou ukazovať a každý im to schvaľoval, dokonca Zorali sa stiahla a nasťahovala opäť k svojmu bratovi Dilinovi. Prestala vyvádzať, keď jej Leon dal peniaze a ona ich predostrela pred chlapa, ktorý ma vtedy chcel vystrašiť, keď sa mi vyhrážal.
Dozvedela som sa to od Anny, ona mi chodila deň čo deň donásať. Vedela skoro o všetkom, čo sa deje v tábore. Neskutočne ma dokázala podpichovať Leonom.
Vraj sa s tou červenou ropuchou bude pretrčať pred ľudmi na verejnosti do konca života.
Jej drzosť a bezohľadnosť ma rozosmiala. Robila mi aj tentoraz spoločnosť. Prechádzali sme sa po tábore, keď sa pred nami tí dvaja vodili a kŕmili sa navzájom. Anna mala jasno zelené dlhé šaty so žltým vŕškom a bielými sandalkami na nohách. Ja zas modré šaty s kremovými vysokými sandalkami, tie sa mi za každým zaryvali do mäkkéj zeme a blata. Skoro som sa v jednej chvíli zrútila na zem, keď mi Ernesto podal ruku a prihovoril sa ku mne po prvýkrát odvtedy, čo som sa vydala za jeho brata a uverila jeho v prefíkané a lišiacke slová.
,,Hviezda." Nastavil na mňa svoje jamky v lícach a ja som si vtedy ihneď spomenula na to, čo mi moja matka Tuláčka povedala. Stalo sa to presne na druhý deň, po tom, čo som sa dostala do ich tábora. Priala si, aby som neverila týmto jamkam v lícach a mala pravdu. Avšak na čokoládové oči jeho brata ma neupozornila, na to nie. ,,Porozprávame sa?" navrhol mi Ernest pokojne. Kývla som hlavou na nesúhlas. Avšak on ma jednoducho stiahol so sebou a počas toho, ako to urobil, mi pošepkal, že by mi chcel pomôcť. ,,Pomôcť? A to už ako?!" ,,Poď so mnou a vypočuj si ma!" Dotiahol ma až k rieke za táborom. Anna mi očami naznačovala, aby som to nerobila, ibaže srdečne a z veľkej chuti som to chcela urobiť. Z dvoch dôvodov, jej na zlosť a aby ľudia v tábore videli, že sa hrajem s oboma bratmi.
