Vydať sa a v tú noc ženícha zabiť. Moja úloha, do ktorej ma moja matka pripravovala už pár rokov.
-Kladúc nohy do vlastnej izby, vedel kam ide. Zastal predo mnou a odhrnul mi závoj z tváre...muž sa stal mojím manželom, ale nie na dlho.-
-Človek, kt...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Rušno vonku, rušno vo vnútri domu Koniarovcov.
Zvysoka by som kašľala na týchto ľudí, ak by som nemala poslanie. Veru, ťažko uveriť, že som sa sama zamotala do siete ich falošných lží. Zachytila som sa o jej vlákna a som ponechaná napospas. Už som si myslela, že som z nich mimo, lenže dnes som sa presvedčila o opaku. Pravdu povediac, nikdy, ale naozaj nikdy by mi ani len vo sne nenapadlo, že človek, ktorý sa so mnou rozvedie, mi bude drviť kosti a správať sa ku mne ešte horšie, ako k nejakej ľahkej žene.
Jeho brat, zas o ňom sa ani nezmieňujem! Je to pes! Toľko žien sa okolo neho obšmieta! Veď ani nie je pekný! Naozaj nie?! Zrazu sa mi prebila do hlavy táto otázka! Potriasla som ňou, aby som ju potlačila niekam do úzadia. Nie, nie je!
Môj divoký pohľad im snáď nenaháňa strach?! Hviezda! Malo si trénovala pre zrkadlom! Naozaj veľmi málo!
Vyšla som von na vzduch. Sama, iba vo svojej spoločnosti. Prechádzala som sa v noci po tábore. Potrebovala som už naozaj prevetrať hlavu a prísť na niečo, ako ďalej. Lenže ich tábor bol hore. Väčšinou chlapi postávali vo veľkých, ale aj malých skupinkách. No a ja s ohnivo červenou šatkou na svojich ramenách, ktorú som si neustále upravovala, aby nebol vidieť môj plný dekolt, som bola neprehliadnuteľná. Pretriasla som sa, lebo som po hlase spoznala človeka, ktorý ma včera chcel zneužiť.
Jediné, čo som mohla urobiť a tým vlastne vyhnúť sa opätovnému stretnutiu s ním, bolo zabehnúť ku karavanu, kde som strávila jednu noc s Leonom.
Dvere nie sú otvorené, sú zamknuté! Zdesila som sa a snažila som sa ťahať kľučkou nadol.
Márne.
Čo teraz? Obzrela som sa po ďalšom karavane, lebo ten mužský hlas sa blížil.
Dilino? Prečo ho volajú Dilino? Nie je to nejaký maniak? Zrýchlila som a prebehla som ďalej k ďalšiemu karavanu.
Tam šla kľučka nadol. Našťastie. Vopchala som sa dnu a rýchlo skryla za dvere. Čelom k otvorenému priestoru. Do uši sa mi dostávali akési tiché zvuky a z nejasnej siluety a vyvinul človek.
Vtedy mi to došlo. V tom karavane som nebola sama. Nalepená o chladne dvierka ma prepadla úzkosť zmiešaná s kúskom trápnosti.
Staršia žena, v čiernej dlhej viac vrstvovej sukni a kvietkovanej košieľke, s mimoriadne veľkými červenými kvetmi, podotýkam, sedela na stoličke a venovala sa počítaniu peňazí.
Olízla palec a ukazovák a celkom zľahka vyslovila, takmer popod nos: ,,Hviezda sa voláš? Mám pravdu?"
Srdce mi vynechalo úder. Ona ma pozná?
Obzrela si ma zdola nahor a vrátila sa opäť k tej činnosti. K počítaniu peňazí. Zas si zvlhčila brušká prstov slinami a rátala pre seba. ,,Sto, dvesto, tristo..."
