18.

53 6 0
                                    



Príliš veľa informácií a noviniek mi smútok z duše nevymenil za šťastie. Všetci to boli pre mňa cudzí ľudia a aj keď milí a vrúcni, nezaplnilo to miesto po mojich blízkych. Po mojej rodine.
Áno, po rodine, ktorá ma nechala a odišla, zamkla dvere a vysvetlenie vzala so sebou.
Skúšala som ešte volať, ale nikto mi nedvíhal a nakoniec zaznelo - volané číslo je nedostupné, zavolajte prosím neskôr.

Je toto normalne? Pýtala som sa odrazu v zrkadle, do ktorého som sa dívala.
Je? Sklopila som zrak, lebo mi pohľad do svojich vlastných oči spôsoboval bolesť.
Život sa mi zmenil o stoosemdesiat stupňov.
Nie som dcérou Tuláčky vodcu Kovačov! Ale dcérou mojej tety a bielého gádža.
Mám v sebe aj iné korene, po Jacomovi Gabbanovi. Som rozpoltená, ani som o tom nevedela.
Moja minulosť je veľké klamstvo, o ktorom som sa nedozvedela z úst blízkych ľudí, ktorých milujem.
Záležalo im na mne niekedy?
Pocítila som opäť tie horúce kvapôčky, ako sa vyliali a prešli nadol po mojich dolných mihalniciach. Samé to chceli, lebo nevydržali to pálenie. Azda im bolo pritesno, alebo čo.
Bez vrátenia pohľadu do zrkadla, som si ich bruškami prstov nahnevane utrela.
Nikto z tých ľudí ma nemal naozaj rád, nikto.
Spomenula som si na všetkých, dokonca aj na toho človeka, za ktorého som sa úboho vydala.
Nikto. Každý ťa iba využil vo svoj sebecký prospech.

Ručník z vlasov sa mi povolil, preto som ho zložila a vzala hrebeň. Prečesala ich za pár minút a nakoniec odložila zubnú kefku nabok.
Ani som si neuvedomila, že priestor, kde som sa nachádzala, nazvali tvoja kúpeľňa a izba, do ktorej som kráčala, nazvali tvoja nová izba.
Moderne zariadená. Nič cigánskeho sa v nej nenašlo. Žiadne hrkálky, žiadne ligotajúce sa predmety, žiadne goralky, nič čo by štrngalo, nič také, na čo som bola celý život zvyknutá.
Minimalisticky a pohodlne tak bola zariadená.
Pod nohami hrubý mäkký koberec v neutrálnej béžovej farbe. Taká istá farba aj na stenách. Len s nejakými abstraktnými obrazmi ako ozdoba. Ďalej iba jedna veľká váza s umelými kvetmi v rohu izby. Zabudovaná biela skriňa s veľkým zrkadlom na posuvných dvierkach. A veľká biela posteľ s béžovým navlečkami, na ktorej nechýbali zahlavky v rôznych rozmeroch.

Úplne jednoduché a praktické. Len nie cigánske, nie také, na aké som bola zvyknutá.

Vrzgot zaznel z otvarajúcich sa dvier, preto som sa náhlivo pootočila a prestala obrezať si izbu, ktorá bola moja.
Naklonila som sa, keď malá postavička bezstarostne vošla.

,,Teta?" Potiahla ma za pyžamo, ktoré som dostala od svojej tety Lukrécie.
,,Áno, malinká." Čupla som si k nej a posunula vlásky poza ušká, lebo jej liezli do očí.
,,Môžem pri tebe spinkať? Tak ako som spala pri svojej mamke?"
Stále som netušila, čo sa stalo s Felicite - mojou sestrou, ale niečo mi hovorilo, že nič dobré.
,,Môžeš, ale musíš to oznámiť..."
,,Môjmu ockovi?"
Prikývla som hlavou: ,,Áno." Vzala som ju na ruky a vychádzala von zo svojej izby, keď som priamo narazila na jej otca.
,,Ja," zakoktala som sa, hľadiac mu do jeho modrých oči. Ciganskí chlapi takéto nemajú. Ani jeden z nich.
Podala som mu ju a on ju vzal k sebe.
Položila mu hlavičku na rameno a dívala sa na mňa z boku.
,,Prepáč, asi nie si zvyknutá na malé deti, čo? Vybehla z izby a..."
,,Prečo si to myslíš?" Usmiala som sa na malú, lebo ku mne aj tak naťahovala rúčky.
,,Mám súrodencov, ktoré som vychovala skoro ja sama. Volajú sa Jahodka a Pierko. Hoc majú po deväť rokov, predtým som ich sama prebaľovala." Ani neviem ako sa mi rozplietol jazyk.
,,Áno? Potom si ako tvoja sestra. Aj ona sa rada starala o malé deti."
,,Preto ste svoju dcéru mali tak skoro?" vyskočilo mi z úst a on sa pousmial.
,,Kde je teraz? Prečo nie je s vami?"
,,Tvoja sestra zomrela." Pohladil malej vlasky a pošepkal do uší. ,,Spinkaj moja malá Cataline."

La zingara Cassandra Where stories live. Discover now