La zingara Cassandra

14.

,,Zmluva? Aká zmluva?!" Prvýkrát som o tom počula.
Vyčítavo som zazrela do čokoládových oči. Zmenil sklon tela. Uhýbal pohľadom.

,,Za koľko?" Postavila som sa pred neho. No zas sa uhol a šmahom ruky vzal Zorali za lakeť. Potiahol ju dosť silno na to, aby zakňučala a vyhadzoval ju von zo svojej izby.

Chce ju umlčať. Prvé, čo ma napadlo.

,,Zmluva?" Opäť som precedila cez zuby, ale jasné, že tá dotieravá žena nezatvorila ústa. Hlasno za sebou volala: ,,Stotisíc eur. Takú máš cenu pre obe cigánske rody, ak by ťa nevydali vaši, platili by. Ak by nesúhlasili naši, platili by oni."

Vyprskla pravdu.

Dvere sa pribuchli.

On sa o ne oprel.

Pomedzi ten hluk, ktorý neprestajne robila Zorali, som počula vlastné vnútorné hlasy a hľadala vysvetlenie.

Moji rodičia mi o ničom nikdy nepovedali a tento tu, vyhol sa plateniu peňazí. Hlupaňa. Dobre si každému poslúžila.

,,Spravil si výhodný obchod, vodca," vysunula som podvedome jazyk a prešla ním po zuboch, ,,nechaj ma výjsť."
,,Tvoj cieľ bol tiež zo začiatku iný. Zabiť ma, však?!"

Musela som na vzduch. Dusila som sa v tej izbe, v jeho prítomnosti.

,,Odstúp."
,,Porozprávajme sa."

Rozhovor? Koľko klamstiev a výmyslov mi povieš? Zovrela som ho do svojích dlani.  Nevedela som ako začať. Čím mu zhodiť obraznú masku z tváre.

Zahrával si sa so mnou. Šepkal sladké slová. Naletela som. Uverila.  Urobil si to, aby si sa vyhol plateniu za svojho brata, ktorý manželstvo anuloval.

,,Ty pes! Pes!" A ja hlúpa som ti nahrala do kariet a vydala sa za teba.

Vyhodila som ho z vlastnej izby, i ked táral o všeličom, prečo sa so mnou oženil. Povedal - hlavne pre moju povesť. Ale keď som sa ho pýtala, či by mal čím zaplatiť, neodpovedal.

Neskôr som sa dozvedela, že banku v ten deň nevykradol! Predal iba pár ukradnutých aút.

Otvorilo mi to oči. Nedarujem to ani jemu, ani tuláčke, akože sa volám Cassandra, prezývana Hviezda.

Telefón mi neustále zvonil. Moje nervy pravdaže nevychladli. Nedokázala by som sa so svojou matkou rozpravať súvisle, zvlášť nijak pokojne.

Dve veci mi nešli do hlavy. Zatajenie skutočnosti vlastnými rodičmi. Neustále očierňovanie mojej sestry.

Rozhodla som sa. Odídem. Potrebujem sa zhovárať s Tuláčkou. Potvrdiť, alebo vyvrátiť všetko, čo som počula. Len aby ma nikto z týchto ľudí neťahal za nos.

Vydala som sa teda na cestu. Pešo. A takto večer. Teda sčasti. Ľudia vidia cigána vo večerných hodinách a hneď myslia iba na to, že ich chce okradnúť. Chlap či žena. Nezáleží.

Užívať si chladnejší vzduch sa mi zdalo oveľa lepšie, keďže som sa celý deň škvarila vo vnútri.

Červená jagavá sukňa s vrškom v takej istej farbe, zahaľovali moje telo. Čiernu šatku, so zlatymi štrngotajúcimi okrúhlymi peniažkami, som obviazala  okolo bedier. Nech vyzerám dokonalo cigánsky. Do uší samozrejme leteli veľké objemné náušnice a pár prsteňov po prstoch. Obula som si nízke sandále.
A zhodnotila, že nimi ďalej zájdem. Zaviedli ma z domu sklamania až k autobusovej zastávke, ktorá sa nachádzala dobrých pár kilometrov od tábora.

Autobus pristavil o pár minút neskôr, ešte dobre, že som ho stihla.
Vodič si ma prezrel a s nadvihnutým obočím vyslovil: ,,Bude to dva euro." Vystrel ku mne dlaň a ja som mu tie peniaze hneď do nej vložila.