La zingara Cassandra

11.

Dívala som sa na tie stovky, ktoré mala v rukách.

,,Náš vodca je štedrý," zasmiala sa popod nos veľmi chrapľavo. Znela takmer ako moja babka. Nadvihla kôpku stoviek eur a zamávala mi nimi, pokračujúc ďalej, kým ja som stále mlčala:
,,Som jeho stará matka! Vedela si ešte skoro sedemdesiat ročná stará baba dokáže počítať love, hrať karty a vyhrávať?"

Jeho babka? Odľahlo mi, preto som sa jej pokúsila plnohodnotne odvetiť:
,,Nič, čo ste spomenuli, nezávisí od veku."
,,Správne! Vydala si sa za Ernesta a ten sa s tebou za jeden deň rozviedol. No za celkom krátky čas si dokázala môjmu vnukovi spadnúť do oka."
,,No nie je to láska."
,,Ešte nie! Ale bude."
,,Nemal sa so mnou rozvádzať! Nebude žiadna láska."
,,Ach, Hviezda. Hviezda."

Postavila sa, peniaze si vopchala do podprsenky medzi prsia.
Prešla okolo mňa a za neustáleho obzrerania  si ma dodala: ,,Ja som hovorila o mojom pravom vnukovi."

Pochopila som, hovorila o Leonovi.

Hnedastú šatku zložila z hlavy, čím ukázala čisto strieborné vlasy, zapletené do neuveriteľne dlhého vrkoča.

,,Chceš byť so mnou v tomto karavane. Nájde sa pre teba miesto," navrhla mi šibalsky, s upreným pohľadom malý momentík počkala a doložila, ,,budeš mi spať pri nohách, ako keby si bola moja vnučka." Pritom sa zachichotala. Lícne kosti jej vystúpili ešte viac a oči sa natiahli ako nejakej aziatke.
,,Môžem?" Opatrne som sa opýtala.
,,Môžeš."
,,Pri svojej zlatej babke som spala ešte pred časom, až kým..." priznala som sa jej.
,,Môj vnuk robil to isté, pokým mi žil muž a kým bol ešte chlapcom."

Odvrátila som tvár a trochu sa zamračila.

,,Zorali nikdy nemiloval."
,,Nechápem prečo mi to hovoríte." Prečo preskakuje  z témy na tému. Čo tým sleduje?!
,,Si predsa panna."
,,Čo to ma spoločne s..." otvorila som oči dokorán.
,,S ním?" zasmiala sa prerývane, ,,odpovedz si sama.
Včera ťa zachránila moja vnučka. Dnes ja. Zajtra to bude ako? Je tu niekto iný, kto by ťa zachránil pred Ernestom?"
,,Už nie som jeho manželka. Nemám mu prečo dať to čo..."
,,Čo ma patriť iba tvojmu mužovi? Páčiš sa mi. Zapamätaj si, počestnosť je viac ako všetko ostatné!"
,,Viem, stará mama." Konečne som jej aj ja opätovala úsmev.
,,Môžeš ma tak volať. Ale môžeš mi hovoriť aj Siréna."
,,Siréna? Úžasná prezývka." Prikývla som s údivom.

Dvere do karavanu sa však otvorili a dovnútra vošla Anna.

Ona je asi všade. Znenazdajky a bez pozvania sa prikradne a prinesie so sebou to, čo stále! Svoju zvláštnu prostorekosť!

,,Ty si tu? Zmizla si preto, lebo si Leon priniesol do domu svoju milenku, alebo preto, aby si zmizla z dohľadu Ernesta?" ozvala sa ku mne.

Starena sa z chuti zasmiala a ľahla si. Prikryla sa červenou chlpatou dekou a zašomrala: ,,Zamkni dvere Lístoček."
Dostala ma jej prezývkou! Že Lístoček.
Konečne som sa zarehlila aj ja.
,,Dobre, dobre." Anna sa dala na obranu.

,,Lístoček, už by si konečne mohla zamknúť ústa."

,,Áno, moja prezývka, ktorú neznášam,"prekrútila očami a zapíšťala ďalej, ,,nezamknem Hviezda, prečo by som aj mala?! Som múdra, mám dôvtip a...a...a mám ešte mnoho iných kvalít." Žmurkla na mňa vtom.
,,Ako inak." Založila som ruky o hruď.

,,Baba, máš ešte tú polievku z obeda. Doma som sa nenajedla," spýtala sa Sirény, ktorá celý čas mlčala.
,,Nemám dievča a rozprávaj pomaly, snažím sa tu zaspať a pre tvoj piskľavý hlas mi idú prasknúť ušné bubienky."

Zatiahla záclonou, preto sme v tom oddelenom priestore, v malej kuchynke ostali iba my dve.

,,Porozprávaj mi, ako to máte vy vo vašom tábore?" prelomila kratke ticho, keď si sadla, po tom čom som to urobila aj ja.
I keď som tu otázku zaregistrovala, naďalej som kontrolovala svoj telefón. Matka mi dnes nevolala, asi si nedobila kredit. Povzdych vyšiel z mojich úst.
Ja som jej skúšala volať, avšak nedvíhala.
Asi ho nemala zapnutý, alebo nepočula.

Kým ona stále hovorila, ja som premýšľala nad mojou matkou, lenže keď mi položila ďalšiu čudnú otázku, nedokázala som byť ďalej ponorená do mojich vnútorných rozhovorov.

,,Kedy sa u vás chodí spať?"
,,Máš fakt hlúpu otázku, Anna."

Zasmiala sa pre seba, chrumkajúc z posuchu, ktorý ležal na tanieri na stole.
,,Naši chodia hneď ako sa zvečeria. A chceš vedieť prečo?" Nadvihla obočie a ja svoje ramená. Zatvárila som sa znudene a zas zadívala do svojho telefónu, na fotku mojej rodiny.
,,Lebo sa to tu hemží iba chlapmi a ženami , ktorí sa stretávajú a to naozaj všade. Minule v noci som zbadala Andreasa - Kývača s Priscilou - Cicuškou."

,,S ňou?" Stará Siréna sa ozvala spoza záves. Chichotavo.

,,Že vraj ho jeho žena nevpustila do karavánu až dnes v noci. On ju za to ešte poriadne zbil!"Anna na mňa zazrela jedným očkom.

Kým ja som mala zamknuté ústa a nevyjadrovala som sa vôbec.

,,Dnes večer Leon priniesol do domu Ryšaňu a ona hrdo kotkodákala, že sa stane jeho ženou. Dokonca mu hovorila, aby sa rozviedol so Zorali. Keď to počula ona. Vyťahala jej vlasy..."
,,Dobre urobila," ozvala sa opäť Siréna.

Tvárila som sa, že ma jej historky nezaujímali, avšak niektoré z nich boli celkom obstojné.

Stará tiež vyriekla zopár. Vychválila sa najmä tým, koľko mala nápadníkov, keď bola mladá a tým, koľko ich mala, keď ju na rok nechal jej muž.

Kým zaspala, zistila som aj to, že jej muž mal nemanželské dieťa a že Ernesto celý život žiarlil na svojho nevlastného brata.

Nuž, súhlasím. Dnes sa predsa ukázal...

A ukázal sa aj na druhý deň, v čase obeda.

Vtedy už po celom Siréninom karavane rozvoniavalo jedlo, ktoré šikovne navarila. Milovala som zemiakové placky s kukuricou a červenou fazuľkou. K tomu kyslé mlieko. Tak svieže a plné vynikajúcej jemnej chuti.
Musím uznať, že sa jej podarilo. A čosi ešte zostalo, pravdepodobne na neskôr. Na večeru. To si z nich dám aj potom. Placku som trhala a namáčala do omáčky. Siréna, akurát zapíjala svoje mliekom a Anna? Tá nikdy neprestávala s rozprávaním. Bola ako pokazená gramofónová platňa.

,,Ideš sa so mnou prejsť po tábore?" navrhla mi, keď si ešte pridala jednu placku.

,,Neidem."
,,Poď, prosím, lepšie ti vytrávi."
Nestačila som jej odpovedať. Rýchlo sa to stalo. Za chrbtom mi stál Ernesto.
Kde sa tu vzal. Vravela som si.

,,Tu si!" zvolal a rozhadzoval rukami, ,,Siréna, prečo ju ukrývaš? A ty Anna, prečo jej pomáhaš?"

,,Ja? Ja jej nepomáham, veru nie," bránila sa pred ním.

,,Vráť sa do domu! Si moja žena!" Bodal ma pohľadom.
,,Tvoja žena? Nebuď smiešny. Ony vedia pravdu. Pred nimi sa nepretvaruj."

Stará sa postavila. Prešla ku nemu, keď si do sukne utrela obe ruky. Naraz nadvihla končatinu do vzduchu. Dlaňou mu pristala na líci. Neudrela ho. Iba ho potľapkala.
,,Daš si zemiakové placky Ernesto?" spýtala sa ho so zvýšeným tónom v hlase.
,,Nie, nechcem."
,,Tak tu teda nezavadzaj, vidíš ako málo miesta tu mám!" Otvorila mu sama dvere a vyhnala ho von.

Anna sa spokojne zasmiala a žmurkla na mňa.
,,Ďakujem," vyslovila som mäkko.

Možno mi tieto dve ozaj pomôžu...

~~~
Hlasujte a Komentujte ❤️