La zingara Cassandra

8.

Prykývla som poslušne, kým ona ďalej pokračovala.

,,Ak príde k tebe muž, urobíš ako ti povie. Ak neurobíš, nepomôžem ti!"
,,Ak odo mňa bude chcieť?!" šepot vykĺzol z mojich pier.
,,Urob to, máš na výber? Zajtra ťa Leon vezme a skoro ráno v tvojom tábore ťa predchodí pred starejších tvojho rodu. Všetci zistia, že nie si!"
,,To nie je pravda, som!"
,,Dobre, teda urob to, čo som ti povedala. Možno si ťa ten muž vezme za ženu!"
Vyočila som sa na ňu. A ona sa na oplátku iba smiala. Zas ten jej úsmev od ucha k uchu.

,,Tvoj rozvod, vlastne - anulovanie manželstva už prebehlo! Ernesto nečakal, vzal peniaze a zaplatil kopu, len aby sa to stalo tak skoro, ako sa len dá. Čiže máš okolo krku slučku. Stačí zlý krok a buuum, si mŕtva."

,,Toto je pomoc? Ana?!"
,,Čo si čakala?! Sama si si na vine."
,,Ale povedz mi, ako mám byť s mužom, ktorého nemilujem. Veď..."
,,Ach, takže toto tu hrá rolu! Láska neexistuje. A  je smiešna!"
,,Smiešna?"
,,Hej, predsa aj ty ju musíš považovať za niečo nepodstatné, keď si sa vydala za Ernesta. Nepoznala si ho vôbec."

Nevedela som jej na to čo odpovedať.
Vydala som sa, lebo to bola moja úloha. Naivne som si myslela, že dokážem splniť svoju úlohu. Lenže praktiky Koniarovcov ma dostali!

,,Kto je ten muž?"

Chichot sa rozniesol okolo mňa. Ale mne sa vôbec nechcelo smiať.

,,Môj brat. Budeš mojou švagrinou. Rozhodni sa. Jedného muža si už od seba odohnala. Druhého nemusíš. Život je dlhý. A ty budeš navždy už iba akousi pobehlicou, ako sama nazývaš takého nepočestné ženy."

Zatvorila za sebou dvierka karavanu. Odišla. Nechala ma tam! Iba tak! Napospas!

Prešiel po mne chladný vzduch.

Záves, tmavá záclona nad posteľou sa odkryla.

Niekto tu je?

Videla som tmavú postavu, prichádzajúcu ku mne. Otočila som sa a chcela som utiecť, siahajúc takmer na kľučku dvierok, som ale nakoniec zastala. Niečo ma zastavilo. Ani neviem čo.
Ten človek si ma vypočul? Všetko už vie?!

Zo zadu sa ku mne blížil a ja som v tej tmavej chvíli zašepotala: ,,Dohodneme sa, stanem sa tvojou ženou. Môžeš si ma vziať. Iba pod jednou podmienkou. Zajtra ráno. Pros u svojho vodcu, aby ma neodviedol domov a aby nám dovolil byť spolu."
,,Dobre," šepotom mi odvetil tiež, ,,ešte jedno..."
,,Čo?" skrčila som obočie. Cítila som jeho dotyky na mojich ramenách.

Obrátil si ma k sebe. Nadvihol mi vysoko bradu.
V tej tmavej chvíli do mňa bodli čokoládové oči. Lakte som automaticky predostrela pred seba. Maska na tvári mu zakrývala všetko, len nie jeho oči.
,,Čo to ma znamenať!" zapíšťala som mu do úst.
Mal ich blízko mojich, keď mi odpovedal: ,,Sama si súhlasila."
,,Ty pes!"
,,Zaujimavé je, ako si dokázala spoznať toho psa, ktorého nikto iný nie!"
,,Podľa tvojich hnusných oči!"

Smial sa: ,,Hnusných?"
,,Som ženou tvojho brata.."
,,Nie si, počula si od mojej sestry. Môj brat anuloval manželstvo. Na rade som ja."

Nevedela som od zlosti, čo urobiť!
Vzala som pomedzi prsty prvé, čo mi prišlo pod ne.

Bol to sklenený pohár. Do polovice naplnený vodou, ležal na malej linke. Schmatla som ho pevne a buchla som ho ním po hlave.

Tak mu treba!

Omráčený spadol rovno na posteľ. V tom karavane bolo tak málo miesta, že nemal ani kde spadnúť.

Zabila som ho. Naklonila som sa nad ním. Prešla ukazovákom a prostredníkom po krvácajúcej rane na hlave.
Hrdlo mi zovrelo, keď som si ho obzerala a pocítila, že z toho miesta ozaj krv vyviera.

,,Ja som ho asi naozaj zabila."  Podvedome som nadvihla koniec svojej červenej sukne a utierala mu tú červenú tekutinu.
,,Čo blázniš Hviezda, veď si po tom túžila. Vidieť tohto psa mŕtveho."

Stiahla som mu čiernu masku.

Dýchal ešte. Fu, ešte že tak. Upokojilo ma to a až potom som si uvedomila!

Veď ja mu utieram krv z tváre.

,,Som normálna?" šepla som pre seba.

Pozvoľna som spustila látku zo sukne. Chcela sa narovnať. Avšak znenazdajky som pocítila jeho dlane na mojich bokoch.

,,Pokračuj ďalej," vypustil z úst a popritom mi prebehol dlaňou po celom chrbte, pootvoril na chvíľu svoje hlboké oči a potom ich opäť zamkol, ,,si tá najväčšia potvora, akú som v celom mojom živote stretol."

Stiahol ma na seba a náhle ma prevrátil. Ležala som zas pod ním.
Ako sa mu to podarilo? Nedostal dosť silnú ranu na to, aby sa aspoň zas tak neškeril?!

Ten človek si to dnes vypije!

Prstami mi prešiel po vlasoch a odhŕňal mi ich starostlivo z tváre.
,,Zabiť ťa je malo!" zasyčala som ma neho.

A on?

,,Nedokážeš to Hviezda. Nedokážeš." Usmial sa  a posledné slovo mi všepol do pier.

~~~

Čaute, páčila sa ďalšia časť?
Ana je proste Ana 😁😆 Leon a ona, sú ako dvojičky! Neustále riešia veci s úsmevom a čo Hviezda - Cassandra? Vydá sa za neho, alebo nie? 🤣

A chcem vám poďakovať za vaše hlasy a komentáre. Tento príbeh sa ešte len rozbieha a už ma svojich stálych čitateľov 🥰😍❤️😘