Golem 2

Chapter 137

„Musím povedať, že ma dosť prekvapilo, že vieš o celej tej Golem veci. Keď som sa Harryho na začiatku pýtala, kto každý o tebe vie, nespomenul tvoje meno," hovorí trochu tichšie, aby ich nepočul Victor, ktorý je o tri schody rýchlejší. Jednoznačne to chce mať čo najskôr z krku, pretože Xenia je vlastne nelegálna návšteva.

„Naozaj si si myslela, že niečo také sa dá utajiť pred rodinou?" spýta sa Wesley s úsmevom. „Aj keby ma otec neinformoval, prišiel by som na to sám, pretože Golem je celkom iný než bol môj brat."

„Prečo potom nie si s nami a nepomáhaš nám?"

„Neber to v zlom, Xenia, viem, že ťa Golem zachránil, ale ja som s týmto nikdy nesúhlasil. Nechcel som, aby oživil Golema, preto sa od vás aj od celej tej veci dištancujem. Nechcela to ani naša matka, preto odišla späť do Anglicka. On, Zayn a aj ostatní ani nevedia, že o celej situácii viem a tak to musí aj ostať, preto ťa žiadam, aby si o tomto nikomu z nich nevravela. Pomáham ti iba preto, lebo sa mi nepáči, aké zlé veci sa vám dejú, no zároveň toho nechcem byť súčasťou, dúfam, že sa dohodneme." Wesley na ňu prosebne hľadí a ona bez váhania prikývne. Dokáže pochopiť, že s nimi nechce mať nič spoločné a vlastne sa mu ani nečuduje. Všetkých ich prenasleduje smrť, zlí ľudia, či dokonca bytosti a už sa nedá z toho kolobehu vystúpiť.

Konečne vyšliapu aj ďalšie schody a dostanú sa na tretie poschodie, kde je umiestnený Charlie. Zastanú pred dverami s číslom dvadsaťdva, na ktorých je malé okienko, cez ktoré vidno dovnútra miestnosti.

„Návštevy by mali byť pod dohľadom, ale Wesley mi povedal, že s ním potrebujete hovoriť osamote, preto nechám dvere pootvorené a s Wesleym budeme tu v hale na gauči," ukáže na sedačku v rohu, pri ktorej je aj konferenčný stolík. „Ak by ste sa cítili akokoľvek ohrozená, len zakričte a ja som hneď tu. Mám tu so sebou niekoľko injekcii so sedatívami, takže ho raz dva spacifikujem," povzbudivo sa na brunetku usmeje a potľapká si po vypuklinách na vrecku jeho bieleho plášťa. 

„Snáď to nebude potrebné," prenesie Xenia a mykne plecami, pričom myslí len na to, že ak si na ňu Charlie dovolí, ona bude tá, kto ho spacifikuje. Victor podíde k dverám, odomkne ich a vojde dovnútra so Xeniou v závese.

„Charlie, máte tu návštevu," oznámi mu a Xenia sa spoza neho vynorí. Charlie je oblečený v bielom tričku a šedých teplákoch. Sedí na kresle pri zamrežovanom okne, z ktorého zíza von. Izba vyzerá byť veľmi jednoduchá. Je tu v podstate len posteľ, jeden nočný stolík s lampou ktorá momentálne svieti, písací stôl v rohu, na ktorom je takisto položená lampička a polička s knihami naľavo od postele.  „Charlie, počuješ?" Victor trochu zvýši hlas a až to prinúti pacienta otočiť hlavu smerom k nim. Xeniina prítomnosť ho však vôbec neprekvapí, no ju ten jeho prázdny pohľad bez štipky emócií, vykoľají.

„Keby niečo, tak..." Victor kývne k dverám a Xenia iba prikývne. Lekár opustí miestnosť a dvere nechá pootvorené, tak ako povedal. Ostáva s ním sama a chvíľu iba nehybne stojí, pretože z neho nevie spustiť oči.

Vyzerá vyčerpane, tmavé kruhy pod očami na jeho bledej tvári jasne hovoria, že sa necíti dobre. Dúfa, že ju vôbec vníma, lebo nepochybuje, že do neho pchajú kadejaké lieky, ktoré majú rôzne účinky.  Xenia urobí niekoľko krokov smerom k stoličke, ktorá je zasunutá k písaciemu stolu a posadí sa na ňu. Charlie pozoruje jej ladný pohyb a obdivuje to, ako dokonalo vyzerá aj keď je celkom zahalená. Zamrzí ho to, pretože sa tu nemá na koho dívať. O tunajších pacientkach si myslí, že sú to odpudivé bláznivé paskudy, nad ktorými si asi ťažko spraví dobre.

Osoba pred ním je pre neho stelesnením dokonalosti, ale zároveň jej má chuť podrezať krk. Uvedomuje si, že takéto pocity pri nikom inom necítil iba pri nej. Má ju chuť znásilniť a popritom zabiť.