Golem 2

Chapter 109

H A R R Y

Sedím na koženom gauči v Louisovej obývačke vo svojich teplákoch a tričku, ktoré som na seba natiahol po sprche. Hneď po telefonáte s Louisom som sa za ním vydal, pretože on sa po včerajšku nebol schopný pohnúť. Neviem sa vcítiť do jeho kože, keď počujem dávivé zvuky z jeho dolnej kúpeľne. Po prebudení mi nebolo zle. Vlastne ani neviem, aké to je, keď je niekomu zle, ale vzhľadom na Louisa asi nič príjemné.

Na konferenčnom stolíku predo mnou, je postavený vysoký pohár s čistou minerálkou. Radšej by som si dal whisky, pretože som dosť nervózny, čo si zase odskákali šnúrky na mojich teplákoch. Nechtami ich trhám a rozpletám. Mohol by som ich jednoducho odtrhnúť, ale na čom by som sa potom ventiloval? Potrebujem nejako zabavovať svoje prsty, inak na nich znovu ucítim Xeniinu kožu a potrebu znovu sa jej dotýkať. Má ju takú hebkú a pružnú, skutočne veľmi peknú. V noci bola obzvlášť nádherná, ešte krajšia než na tej svadbe.

Zase sa mi potvrdilo to, že vďaka nej moje starosti zmiznú. Cítil som už niekoľko dní veľký nepokoj, tlak v rozkroku a ťažobu na hrudi, lenže všetko to zmizlo, keď ma nechala, aby som ju pobozkal. Po zobudení som sa cítil neuveriteľne dobre, ale teraz, keď si na to spomínam, všetko sa to znovu vracia a ja by som najradšej šiel znovu za ňou. Jediné, čo mi v tom bráni je hanba, ktorú cítim. Ani neviem, prečo ju vlastne cítim, no je tam.

Pohliadnem do chodby, z ktorej sa vynorí Louis. Vyzerá hrozne, aby som bol úprimný. Je bledý ako stena a pod očami má tmavé kruhy. Vlasy ma strapaté, no schováva ich pod hnedou dekou, ktorú má prehodenú cez hlavu a držiac ju rukami sa s ňou objíma. Vyzerá s ňou ako moslimská žena, akurát nemá zakrytú aj tvár.

„Vieš, Louis, čoraz častejšie začínam uvažovať o tom, že by som bol rád človekom..." informujem ho na začiatok a pozorujem, ako sa rozvalí na sivú leňošku. Spoza mihalníc na mňa zíza a ešte viac na seba pritlačí deku. Na tej leňoške vyzerá ako nejaké pohodené zviera.

„Skutočne?" zachrapčí.

„Áno, ale toto nie je tá chvíľa," uzemním ho, aby si snáď nemyslel, že mu teraz závidím alebo čo. Moje Golemovské schopnosti, ktoré ma zbavujú týchto nepríjemností by som si ponechal.

„Prečo si chcel piť, keď nepiješ?" spýta sa ma a kývne hlavou na plný pohár vody, ktorého som sa ani nedotkol.

„Ja som skôr dúfal, že mi naleješ whisky," hodím očkom na jeho barový stolík v rohu miestnosti Louis na mňa vytasí ukazovák a zamračí sa.

„O tom diablovom vynáleze už nechcem počuť ani slovo minimálne týždeň. A rozhodne predo mnou nebudeš piť, inak ďalšia várka obsahu môjho žalúdka skončí na tebe." Ruku si dá na ústa a chvíľu má zavreté oči, akoby sa snažil svoj žalúdok upokojiť. Netúžim po tom, aby ma ovracal, takže si budem musieť tieto vtipy nechať pre seba. Okrem toho neprišiel som kvôli tomu, ale kvôli inej vážnej veci. Kiežby bol Louis v lepšom stave, ale nemôžem dlhšie čakať. Chcem sa čo najskôr dozvedieť odpovede na svoje otázky.

„Dobre, nemusíš sa mi vyhrážať."

„Ty si taký šťastný bastard, Harry. Môžeš chľastať koľko chceš a čo chceš, no absolútne nič ti nie je. To je vážne obdivuhodné," odfrkne si. Tuším mi práve závidí. Áno, zrejme to je závideniahodné, ale možno zmení názor, keď mu poviem, čo sa mi udialo. Pri tej spomienke sa natiahnem za pohárom vody. Odchlipnem si trošku.

„V noci som bol u Xenii," priznám sa a vyhľadám jeho modré oči. Vôbec však nevyzerá prekvapene. Ani nachvíľu nezmenil mimiku. „Ty si to čakal?"

„Je mi jasné, že si za mnou neprišiel kvôli tomu, že si mal zlý sen, Harry. Okrem toho, si včera v bare vyvolal bitku. Ak niečo také chlap spraví, je to väčšinou kvôli babe. Bol si dosť na šrot a ja som tak nejak tušil, že nepôjdeš poslušne domov. To nie je tvoj štýl."