Golem 2

Chapter 130

Charlieho kumpáni nie sú absolútne prekvapení tým, čo práve teraz videli. Na rozdiel odo mňa a Harryho. To, že som postrelila Gibbsona nikoho nezaujíma. Ako zbabelec sa odplazil pod ochranné krídla svojej gardy a schováva sa. A oni miesto akejkoľvek emócie ako roboti nabijú svoje zbrane a namieria ich na nás. Lovec...teda lovci, zašmátrajú do svojho puzdra na šípy a natiahnu tetivu luku.

„Aká škoda, že nevidím, ako sa tváriš," cmukne nespokojne Charlie a trochu sa mi zatrepoce v zovretí. Skúša utiecť, ale nepodarí sa mu to.

„Xenia, pusti Charlieho a pod ku mne!" prikáže Harry razantným tónom a ja na neho pozriem štýlom, či mu náhodou nešibe. Možno mu poškodilo mozog to neustále padanie a Venemora.

„Ty si sa zbláznil, však? Ani za svet ho nepustím. Ak bude treba, tak si ho k sebe aj priviažem. Nedovolím mu znovu utiecť," protestujem. Len čo by som Charlieho pustila, tak by zdrhol a ešte predtým by ma zabil. Ja odmietam umrieť skôr než dostane, čo si zaslúži.

„Nemôžeš ma aspoň raz v živote poslúchnuť?" zvýši po mne hlas, no ani na okamih neodtrhne zrak od protivníkov.

„Dopekla!" zakľajem a trhnem s Charlieho telom pripravená ho pustiť. Sotva ho vykopnem z kruhu Venemory, chytajú ma Harryho teplé ruky a ja si len kútikom oka všimnem ako šípy lovcov smerujú priamo na mňa. Nie na Harryho alebo Charlieho, na mňa. Aj zbrane ostatných mužov sa zdvihnú, aby ma mohli zastreliť. A nebyť Harryho nadprirodzenej rýchlosti, určite by sa im to podarilo.

Keď so mnou v náručí presviští celou halou, všetko ostatné je ako v spomalenom zábere. Zvuky streľby síce utíchnu, no môžem vidieť letiace guľky, ako sa blížia k miestu, kde sme s Harrym ešte pred stotinou sekundy stáli.

Prižmúrim oči vo chvíli, keď vrážame do napol rozbitých sklenených dverí a následne potom, končime na zemi medzi množstvom sutín. Doudieram sa snáď všade, kde je to len možné kotúľajúc sa po zemi a vrcholom je, keď cítim, že sa mi niečo ostré zabodne do dlane. Pridusene vykríknem a hneď sa rozkašlem. Počujem tlmené výkriky a streľbu. Nemôžem tu len tak ležať.

Zdvihnem hlavu a porozhliadam sa. V tejto miestnosti som už bola. Pozorovala som odtiaľ situáciu v hale. Je tu množstvo rozbitého nábytku aj skla, ktoré sme pred chvíľou prerazili vlastnými telami a niekoľko menších úlomkov mám zapichnutých v dlaniach.

„Harry!" vykríknem jeho meno, keď ho zbadám kúsok odo mňa, ako nehybne leží na bruchu. Okamžite sa k nemu po štyroch doplazím, pričom sa snažím zbaviť skla. Počujem približujúce sa hlasy, a tak rýchlo začnem udierať do Harryho, aby sa spamätal. Má nové zranenia, ktoré ho oslabujú, preto viem, že pomôže jedine zázrak. „Prosím, Harry, preber sa!" naliehavo pridávam na hlase a z očí mi začnú tiecť slzy. Čo ak má v sebe smrteľnú dávku? Lovec ho predsa mal len doraziť. Chytím ho za tvár, ale moje krvavé dlane sa otláčajú na jeho líca.

No jasné! To je ono! Bolo mu predsa lepšie, keď som ho uzdravila. So zrýchleným dychom sa začnem rozhliadať po niečom ostrom okolo seba a šmátrať po zemi. Nie je tu príliš dobre vidieť, no zisťujem, že to nie je potrebné, keď sa mi niečo ostré opäť zabodne do dlane. Bolestivo, no zároveň víťazoslávne zvýsknem a dobrovoľne si sklom zarežem do dlane. Zatmie sa mi pred očami od tej bolesti, ale priveľký adrenalín mi nedovoľuje si to natoľko pripúšťať.

„Nie!" Započujem zakričať Charlieho, ktorý zasvieti svetlom rovno na nás a môže z prvej rady sledovať, ako so zovretou päsťou žmýkam krv z vlastnej dlane držiac ju nad Harryho strelnými ranami. Jeho zelené oči sa po sekunde odrazu otvoria až ma to prekvapí a zároveň fascinuje, aký účinok má na neho obsah mojich žíl. Prudko sa zdvihne na rovné nohy, a zatiaľ čo oni sa na neho opäť snažia vystreliť, on vzbĺkne ako fakľa. Jeho ľudská podstata úplne zmizne a stane sa prostým živlom. V poslednej chvíli odstúpim od jeho horiacej postavy a prikrčím sa, no venemorské strelivo preletí cez vopred pripravené diery, ktoré vďaka ohňu vytvorí a tak končia guľky v stenách a nábytku. Tá mnohopočetná zrážka ku mne vystreľuje kamenivo a trosky, preto si rýchlo skryjem hlavu rukami a krčím sa k zemi.